Navigácia

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Aktuálne počasie

Počasie dnes:

24. 10. 2017

zatazenosde

Denné teploty 8/12°C, v 1000m okolo 4°C.
Nočné teploty /°C.

Dátum a čas

Dnes je utorok, 24.10.2017, 0:34:17

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 2
DNES: 15
TÝŽDEŇ: 395
CELKOM: 61315

Sviatok

Meniny má Kvetoslava, Aretas, Cvetan, Gilbert, Harold, Herald, Krasomil, Kvetoň, Kvetoslav, Rafael, Šalamún, Areta, Cvetana, Gilberta, Kveta, Kvetana, Kvetava, Rafaela

Obsah

Historické osobnosti


Medzi dvoma svetovými vojnami
Literatúra a divadlo
Film, televízia a výtvarné umenie
Veda a školstvo
Ľudovýchova a osveta
Záver
Legendárny slovenský zbojník dolapený v Klenovci
Úspechy bratov Koniarovcov
Čo Slovák – to človek
Klenovčania – priekopníci nemého filmu na Slovensku
Z galérie divadelných ochotníkov
 

 

V Klenovci sa narodili alebo pôsobili mnohé významné osobnosti, ktoré mali v našich dejinách a literatúre dôležité postavenie a svojím dielom, spisovateľskou a výchovnou činnosťou ovplyvnili ďalší historický a umelecký rozvoj.

V období osvietenstva (1780 – 1820) to bol predovšetkým evanjelický kňaz a učiteľ Ladislav Bartholomeides (1754 – 1825), vlastivedný bádateľ, osvietenec a buditeľ. Zhromaždil a vydal množstvo etnografického materiálu o Gemerskej stolici. – Pavol Šramko (1743 – 1831) okrem toho, že písal verše, vydal Česko-slovenskú gramatiku (1805). Zomrel v Klenovci. – Jeho syn Peter Pavol Šramko (1775 – 1839) bol členom Učenej spoločnosti malohontskej; napísal životopisy významných malohontských osobností a vydal duchovné piesne. – V kruhu malohontských vzdelancov vynikli učiteľ Ján Krman (1768 – 1834), ktorý pôsobil v Klenovci od roku 1789, a Gregor Pauliny (1768 – 1840), ktorý tu učil v rokoch 1792 – 1794 a prispieval do časopisu Solennie.

V Klenovci sa 25. januára 1771 narodil Ján Ignaty, učiteľ a cestovateľ. Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, na lýceu v Kežmarku a Bratislave. Pôsobil ako dôstojník v rakúskej armáde a v rokoch 1809 – 1814 v Napoleonovom vojsku. Ako vojak prešiel mnohé krajiny, z ktorých priniesol mnoho poznatkov. Zomrel 13. júna 1842 v Rovnom.

Cestovateľom bol aj František Samuel Figuli, ktorý sa narodil 31. decembra 1825 v Klenovci. Študoval medicínu v Pešti, zúčastnil sa na revolúcii v rokoch 1848 – 1849. Po vydaní zatykača sa ukrýval v Klenovci. Po prezradení utiekol do Turecka, Talianska a USA, kde farmárčil a podnikal cesty do polárnych krajín. Na Slovensko sa vrátil roku 1876. Publikoval viacero cestopisov.

 

Obdobie boja za národné oslobodenie

Po nástupe novej generácie do literatúry v 30. rokoch 19. storočia vedenej Ľudovítom Štúrom dochádza ku kultúrnemu rozvoju na Slovensku. V nej majú významné postavenie aj klenovskí rodáci.

Ján Pravoslav Moravčík (1815 – 1878), župný úradník a národnokultúrny dejateľ. Bol slúžny a notár Gemersko – malohontskej župy, neskôr župný sudca v Rimavskej Sobote. V revolučných rokoch 1848 – 1849 spolupracovník Janka Francisciho, účastník memorandového zhromaždenia (1863), zakladajúci člen a jednateľ Matice slovenskej. Zomrel 16. mája 1878 v Klenovci.

Zuzana Moravčíková (1817 – 1861) sa narodila v Klenovci, kde chodila aj do školy. Po roku 1848 žila v Rimavskej Sobote. S manželom organizovala podporu slovenskému povstaniu v rokoch 1848 – 1849 v Gemeri. Zúčastnila sa na prípravách Slovenského národného zhromaždenia a stáleho národného výboru roku 1861 v Martine. Písala vlasteneckú poéziu piesňového typu, ktorá bola v roku 1862 uverejnená v almanachu Nitra.

Karol Salva (1849 – 1913) – učiteľ, vydavateľ a publicista. V Klenovci učil od roku 1885. Pre článok Čo Slovák to človek ho prepustili zo školských služieb. Klenovčania ho hájili, za čo si tí najhorlivejší vyslúžili prenasledovanie a väzenie. Po odsťahovaní z Klenovca sa Karol Salva stal významným slovenským vydavateľom a kníhtlačiarom. Po zhoršení pomerov na Slovensku odišiel do USA. Zomrel ako farár v Clevelande.

Zo slovenských učiteľov, ktorí v období útlaku slovenského ľudu a maďarizácie udržiavali medzi ľudom národné povedomie a rozvíjali ľudovýchovnú činnosť, vynikol klenovský rodák Ján Brádňan (1853 – 1906), ktorý učil v neďalekom Tisovci. V tlači uverejňoval hospodárske a ľudovýchovné príspevky a menšie beletristické a cestopisné črty. Pre ochotníkov napísal spevohru Zlatovláska. Zomrel v Tisovci.

Ľudovít Ondrej Engler (1874 – 1927) – evanjelický kňaz, spisovateľ a kultúrny pracovník. Narodil sa v Klenovci, vyštudoval teológiu v Bratislave a Prešove. Roku 1902 sa vysťahoval do USA. Bol literárne činný. Písal krátku prózu v realistickom štýle a články do periodík. Známa je jeho cestopisná črta Od Klenovca po New York, ktorú publikoval hneď po príchode do USA.

 

 Medzi dvoma svetovými vojnami

Po vzniku Česko – slovenskej republiky roku 1918 sa začala rozvíjať slovenská kultúra a literatúra. Na tomto rozvoji sa zúčastňovala tak staršia predvojnová generácia, odchovaná slovenským realizmom (Pavlom Orsághom Hviezdoslavom a Martinom Kukučínom), ako aj slovenská literárna mlaď, ovplyvnená modernizmom (napr. dielami gemerského rodáka Ivana Kraska a iných).

K staršej generácii patril Fedor Albini (1880 – 1926), stavebný inžinier a publicista, klenovský rodák, ktorý po štúdiách na technike v Prahe, pôsobil v Brne a po roku 1918 v Prešove. Bol publikačne činný. Prispieval do novín a časopisov. Napísal populárno – náučnú prácu o Panamskom prieplave.

Valér Kubány (1883 – 1936) – spisovateľ, humorista, redaktor a ekonóm. Narodil sa v Klenovci. Študoval na obchodnej akadémii v Brne. Od roku 1904 pôsobil v Ružomberku, kde redigoval Veselé noviny (1912 – 1914). Písal humoresky, satiry, zbieral ľudový humor a prekladal z ruštiny. Publikoval v Hospodárskych novinách. Zomrel v Bratislave.

Ján Výrostek (1887 – 1965) – učiteľ a kultúrno – osvetový pracovník, klenovský rodák, pôsobil v Kokave nad Rimavicou, kde bol aj kronikárom. Bol spoluzakladateľom folklórneho súboru. Blízky priateľ Ivana Kraska. Napísal rozsiahle pamäti na pôsobenie v Kokave nad Rimavicou, ktoré vyšli knižne.

Ján Ľaudár (1899 – 1978) – učiteľ, verejný činiteľ. Narodil sa v Klenovci. Študoval na učiteľskom ústave v Lučenci. Organizátor družstevníctva v období ČSR, za fašizmu väznený, účastník Slovenského národného povstania. Po vojne roku 1945 sa angažoval v politickom živote ako člen demokratickej strany. Písal články do rôznych periodík.

Ján Moncoľ (1897 – 1953) – významný kultúrno – osvetový pracovník v Klenovci, funkcionár Matice slovenskej a ďalších spolkov. Študoval na učiteľskom ústave v Prešove. Po maturite narukoval na srbský front (1918). Bol riaditeľom štátnej ľudovej školy. Od roku 1945 učil v Pači v Rožňavskom okrese. Venoval sa ochotníckemu divadlu a výskumu klenovského nárečia. Získaný materiál posielal do matice slovenskej.

Pavol Moncoľ (1900 – 1947) – učiteľ a osvetový pracovník. Študoval na učiteľskom ústave v Prešove. Pôsobil v Rimavských Zalužanoch a Klenovci. Vynikol ako herec ochotníckeho divadla. Publikoval náučné články v Učiteľských novinách. Autor divadelných hier – Mendík (1926), Bez domova (1929) a Pamiatke Štefánikovej (1937). Kronikár obce (Vpád maďarských boľševikov – 1919 a Slovenská republika v rokoch 1939 – 1945).

Po 2. svetovej vojne viacerí klenovskí rodáci zasiahli svojou činnosťou do literatúry, divadla, filmu a výtvarného umenia, ako aj do oblasti vedy, školstva, kultúry a osvety, kde dosiahli pekné výsledky. Ich práca a dielo malo často význam aj v celoslovenskom rozsahu.

 Literatúra a divadlo

Vladimír Mináč (1922-1996) – spisovateľ, politik a redaktor. Po skončení štúdia na Filozofickej fakulte v Bratislave zúčastnil sa Slovenského národného povstania (1944). Väznili ho v koncentračných táboroch v Mauthausene a Dachau. Po vojne pôsobil ako redaktor v periodikách. Bol šéfredaktorom Kultúrneho života a Slovenských pohľadov. V rokoch 1974-1990 vykonával funkciu predsedu Matice slovenskej. Po celý čas svojej tvorivej činnosti zastával významné spisovateľské a politické funkcie. Patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literatúry v 20. storočí. Od roku 1948 až do prevratu roku 1989 bol nepretržite v centre slovenského literárneho života.

Prvý jeho román Smrť chodí po horách (1948) ovplyvnilo Povstanie. Na toto dielo nadviazal román Včera a zajtra (1949) o zmenách na dedine po vojne a novela Modré vlny (1951) zo života mládeže. Potom nasledovali poviedky Na rozhraní (1954) a novely Tmavý kút (1960). Z cesty po Číne napísal cestopis V krajine, kde vychodí slnko (1955).

Jeho najvýznamnejším dielom je trilógia Generácia, ktorá obsahuje romány Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961). V týchto dielach podal obraz dozrievania mladej generácie, ktorá prešla Slovenským národným povstaním a obdobím po vojne. Rozsiahla je aj jeho esejistická a publicistická činnosť. Zomrel v Bratislave, kde je aj pochovaný.

Ľubomír Moncoľ (1927) – spisovateľ, publicista, redaktor a diplomat. Po štúdiách na Právnickej fakulte v Bratislave (JUDr.) sa stal redaktorom Československého rozhlasu. Bol jeden z tvorcov populárnej relácie pre mládež Na modrej vlne. Ďalšou jeho významnou reláciou boli rozhlasové kurzy francúzštiny, ktoré vyšli tlačou v troch zväzkoch (S rozhlasom po francúzsky, Obzor, Bratislava 1963-1965). Z cesty po Vietname, kde bol vojnovým korešpondentom, napísal cestopis Ľudia proti skaze (1973).

Od roku 1968 pracoval v diplomatických službách. V Paríži vykonával funkciu kultúrneho a tlačového atašé. Nadviazal styk s francúzskymi partizánmi, ktorí bojovali v Slovenskom národnom povstaní. Napísal a zostavil o nich knihu Francúzi v SNP, ktorú vydalo Múzeum SNP v Banskej Bystrici roku 2003. „Objavil“ Karola Pajera, klenovského rodáka, ktorý padol roku 1944 v boji s nacistami. Publikoval o ňom niekoľko článkov a pripravil výstavu. Ľ. Moncoľ bol pri zrode partnerstva Klenovca s mestom Villeneuve-sur-Yonne vo Francúzsku. Žije a pracuje striedavo v Bratislave, Prahe a Klenovci.

Mária Bancíková (1913-1962) – herečka, prekladateľka a pedagogička. Dcéra vedúceho notára. Hrávala v ochotníckom divadle v Klenovci. Študovala na Gymnáziu v Martine a na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Patrila k zakladateľskej generácii Slovenského národného divadla. V jeho činohre rozvíjala tradíciu psychologicko-realistického divadla (1936-1946).

Po vojne bola členkou Novej scény, kde v krátkom čase (1946-1951) vytvorila galériu portrétov veľkých dramatických hrdiniek svetovej dramatiky. S veľkým úspechom dala umeleckú podobu postavám v pôvodných hrách a v súčasných dramatických dielach. Hrala vo viacerých slovenských filmoch. Pôsobila na konzervatóriu ako pedagogička (1941-1951). Venovala sa prekladaniu divadelných hier z ruštiny, maďarčiny a češtiny. Do klenovského nárečia preložila hru Vojnarka (1951). Bola verejne činná. Zomrela 49-ročná. Je pochovaná v Bratislave.

Elena Rampáková, rodená Piaterová (1920) – herečka. Záujem o divadlo u nej vzbudili jej staršie sestry a učitelia Eduard Helvigh a Ján Moncoľ. Už ako 14-ročná hrávala divadlo v ochotníckom súbore. Na divadelných pretekoch v Rimavskej Sobote (1936) ju pre divadlo objavil E. Rusko. Angažovali ju do Východoslovenského divadla v Košiciach. Po štúdiu herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1938-1943) pôsobila v Slovenskom národnom divadle. Svoj talent uplatnila najmä v hrách svetového repertoáru. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia stvárňovala írečité postavy ľudového typu. Hrala vo filmoch a televíznych inscenáciách. Žije v Bratislave.

 

 Film, televízia a výtvarné umenie

Ján Mináč (1926-1965) – filmový dramaturg a scenárista. Študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote a Tisovci. Právnické štúdium absolvoval na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave (JUDr.). Roku 1944 sa zúčastnil Slovenského národného povstania ako partizán. Počas štúdia pracoval v Československom rozhlase ako literárny redaktor, písal fejtóny a rozhlasové poviedky. Od roku 1951 bol pracovníkom Československého filmu v Bratislave ako lektor, od roku 1958 ako vedúci dramaturg 1. tvorivej skupiny Štúdia hraného filmu. Scenáristicky debutoval roku 1955 úpravou románu Drevená dedina pre film. Brat Vladimíra Mináča. Mal predpoklady pre úspešnú umeleckú kariéru, ktorú prerušila neočakávaná smrť. Zomrel 39-ročný. Pochovaný je v Bratislave.

Pavel Vančík (1934) – televízny a filmový dramaturg a scenárista. Už v mladosti prejavil záujem o divadlo. Roku 1956 napísal divadelnú hru pre deti Vykúpené šťastie, ktorú hrali v Klenovci. Študoval na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Po jej absolvovaní (1962) pracoval v Československej televízii v Bratislave. Je autorom televíznych dramatizácií: Sám vojak v poli (1964) a Otcova slnečnica (1973) a viac ako desiatich filmov: Dana (1961), Stratený list (1962), Priehrštie vzdychov (1973), Posledná šanca (1971, Deň sa začína pred svitom (1972), Počujem slnko (1975), Regulačný stupeň č. 6 (1977), Deň z Tehlovej ulice (1978), Karate (1979) a iné.

Michal Jakabčic (1930-2001) – akademický maliar, grafik a výtvarník. Po absolvovaní Gymnázia v Tisovci a Rimavskej Sobote študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v triede profesora Jána Mudrocha, ktorý ovplyvnil jeho tvorbu. M. Jakabčic sa zaradil medzi ojedinelé zjavy slovenského výtvarného umenia 20. storočia, a preto po celý čas svojej tvorivej činnosti ostal sám sebou. Medzi jeho kľúčové diela patria obrazy: Poludnie (1967), Obraz (1973), Hospodine, oteľ sa (1970), Čierne kura kráča (1975), Sen Kataríny Láskovej (1983), Dnešné dámy z Fontainebleau (1985) a iné. Aj obrazy z posledného obdobia vytvoril s vysokou maliarskou kultúrou. Posunul vývoj výtvarného umenia dopredu a sebavedome vstúpil do celoeurópskeho kontextu. Zomrel náhle vo veku 71 rokov v Bratislave, kde je aj pochovaný.

 Veda a školstvo

Pavel Kelco (1915-2000) – pedagóg a redaktor. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberal sa teóriou slovenskej literatúry, obdobím Slovenskej moderny. Napísal prácu O verši básnika Vladimíra Roya. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Trenčíne, Trnave a Bratislave. Od roku 1951 pracoval na Povereníctve, dnes Ministerstve školstva. Bol redaktorom Učiteľských novín (1951-1953), pracovníkom Výskumného ústavu pedagogického a riaditeľom odboru stredných škôl na Ministerstve školstva Slovenskej republiky. Účastník SNP.

Pavel Koniar (1920-1957) – zoológ a vysokoškolský pedagóg, docent. V rokoch 1923-1938 študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote. Štúdium dokončil v Tisovci. Potom študoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Účastník SNP. Po prechode frontu roku 1945 učil na Gymnáziu v Tisovci. Na prírodovedeckej fakulte v Bratislave prednášal všeobecnú zoológiu. Venoval sa vedeckému výskumu na rôznych miestach Slovenska, okrem iného aj v Klenovci – Skorušine. Pracoval v Komisii pre slovenské zoologické názvoslovie. Zostavil vysokoškolské učebné texty a vydal učebnicu Všeobecná zoológia. V rokoch 1952-1953 a 1956-1957 bol dekanom fakulty, v rokoch 1951- 1954 tajomníkom Slovenskej prírodovedeckej spoločnosti. Bol obľúbený prednášateľ a vedel pekne kresliť. Mal pred sebou vedeckú kariéru. Zomrel 37-ročný. Pochovaný je v Bratislave.

Miloslav Koniar (1925-1997) – brat Pavla K., vysokoškolský pedagóg, insitný maliar a hudobník. Študoval na Gymnáziu v Tisovci, kde roku 1947 maturoval. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte v Bratislave v odbore anglický jazyk – literatúra a telesná výchova. Účastník SNP. Pôsobil na gymnáziách v Bratislave (1951-1961) a na Fakulte telesnej výchovy a športu (1962-1985), kde získal doktorát (PhDr.), titul kandidáta vied a hodnosť docenta. Zaoberal sa metodikou telesnej výchovy. Skúmal, publikoval a prednášal na tému Vplyv vied na pohyb človeka. Vydal vysokoškolskú učebnicu Biomechanika (1990). Vo voľnom čase maľoval a venoval sa hudbe – hre na husliach. Zomrel v Bratislave, kde je pochovaný.

Ján Antal (1926) – teológ, ev. a. v. kňaz a biskup, prekladateľ. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1945 maturoval. Bohosloveckú fakultu absolvoval na univerzite v Bratislave a vo Švajčiarsku. Bol farárom v Betliari a Rastislaviciach. V období komunizmu ho prenasledovali a väznili. Pracoval vo výrobe. Po prevrate roku 1989 ho zvolili za biskupa Západného dištriktu Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku. Venuje sa teologickej vede a prekladaniu Biblie. Získal doktorát (ThDr.). Hodne publikuje v cirkevnej tlači. Bol šéfredaktorom Cirkevných listov. Žije v Rastislaviciach pri Nových Zámkoch. Zúčastnil sa SNP.

 

 Ľudovýchova a osveta

Vojtech Molitoris (1902-1975) – odborný učiteľ, osvetár, ovocinár a včelár. Narodil sa v Klenovci – Čiernom Potoku. Po maturite na Učiteľskom ústave v Lučenci (1921) učil na viacerých školách na strednom Slovensku. Bol politicky činný. Roku 1938 kandidoval za poslanca Národného zhromaždenia ČSR. Venoval sa výrobe učebných pomôcok. Mal vlastnú metódu vyučovania základov matematiky, ktorú možno nazvať moderným pojmom množinová matematika. Bol autorom viacerých patentov z odboru včelárstva (úľu s výklopným medníkom, kŕmidla pre včely a varechy na zbieranie vosku). V rokoch 1945-1950 vykonával funkciu okresného osvetového inšpektora v Rimavskej Sobote. Zomrel v Revúcej, kde je aj pochovaný.

Ján Tomo (1909-1988) – pedagóg, spevák a folklorista. Študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote, kde roku 1930 maturoval. Chcel byť právnikom, ale nakoniec sa stal učiteľom. Venoval sa spevu a hre na husliach. Dlhé roky bol členom reprezentačného speváckeho telesa – Speváckeho zboru slovenských učiteľov v Piešťanoch. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní v Banskej Bystrici a Klenovci. Po skončení vojny bol dôstojníkom československej armády a veliteľom posádky v Rimavskej Sobote. Spolu s manželkou Annou, rodenou Slosiarikovou, sa stal členom Slovenského ľudového umeleckého kolektívu vo Zvolene a Piešťanoch. Po návrate do Klenovca založil folklórny súbor, ktorý vyvíjal úspešnú činnosť. V poslednom období života bol riaditeľom strednej, neskôr osobitnej školy. Zomrel v Bratislave, pochovaný je v Klenovci. Po jeho smrti vyšiel tlačou jeho denník Moje maturity (2009).

Ondrej Hruška (1912-1983) – pedagóg a kronikár obce. Študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte v Bratislave, z ktorej prestúpil na Pedagogickú akadémiu. Po jej absolvovaní sa stal odborným učiteľom v Košiciach. Vyučoval slovenčinu, dejepis a zemepis. Po pôsobení na západnom Slovensku v obci Podkyľava sa roku 1942 vrátil do Klenovca, kde učil tridsať rokov. Jeho pedagogické majstrovstvo ocenila školská správa udelením titulu Zaslúžilý učiteľ. Roku 1944 sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní ako dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Bol veliteľom posádky v Klenovci. Od roku 1949 viedol obecnú kroniku, do ktorej zapísal mnoho pôvodných statí z dejín obce a národopisu. Zozbieral mnoho materiálu nielen z histórie, ale aj z prítomnosti. Vytvoril cenné dielo, ktorého pokračovanie prerušila jeho náhla smrť.

Samuel Klenovský, v mladosti Klamár (1917-2009) – odborný učiteľ a školský pracovník. Študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote (1929-1937) a na Pedagogickej akadémii v Bratislave. Učil v Betliari, Orávke na Orave, Klenovci a  Hnúšti, kde bol riaditeľom strednej školy a neskôr okresným školským inšpektorom. Za jeho pôsobenia v tejto funkcii postavili niekoľko nových budov základných škôl: v Klenovci, Kokave nad Rimavicou, Hnúšti, Lukovištiach, Rimavských Zalužanoch a Rimavskej Bani. Roku 1944 sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Napísal a vydal s Ondrejom Hruškom prácu o SNP v Klenovci. Bol verejne činný. Zomrel 91-ročný v Hnúšti, kde je pochovaný.

 

 Záver

Z osobností, ktoré sme uviedli v Kultúrnom a literárnom obzore, mnohé už nežijú alebo majú vysoký vek. Je potešiteľné, že majú svojich nasledovníkov z mladšej generácie vo všetkých oblastiach literatúry, vedy, školstva a kultúry. V ostatnom období upozornili na seba svojím dielom Eva Biela – Brndiarová a Pavel Brndiar.

Eva Biela (1964) – pochádza z Klenovca, žije v Banskej Bystrici. Študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Venuje sa literárnej tvorbe. Napísala a vydala román Sila lásky (2009).

Pavel Brndiar (1947) – narodil sa v Klenovci, pôvodným povolaním mechanik poľnohospodárskych strojov. Pracoval v JRD, Štátnych lesoch a v štátnej službe. Na dôchodku sa venuje písaniu poézie. Vlastným nákladom vydal zbierku básní Posol mieru (2008).

Július Molitoris

Ladislav Bohuslav Bartholomeides

Ladislav Bohuslav Bartholomeides bol slovenský vedecký a vlastivedný pracovník, pedagóg, historik, geograf, evanjelický kňaz, osvietenec, národný buditeľ a prírodovedný bádateľ.

Narodil sa 16. novembra 1754 v Klenovci. Patril do štvrtej generácie kňazov a učiteľov Bartholomeidesovcov. Jeho prastarý otec Jonáš prišiel do Klenovca v roku 1686. Pôsobil ako farár a neskôr senior. V jeho šľapajach šiel aj jeho syn Ján, starý otec Ladislava Bartholomeidesa – na širokom okolí známy ako „pán senior“. Narodenia svojho vnuka sa však nedožil a uvoľnené miesto na klenovskej fare získal jeho syn a Ladislavov otec, Daniel. Matka Alžbeta pochádzala z významného šľachtického rodu Kubíniovcov.

Rané detstvo Ladislava Barholomeidesa poznačili rôzne choroby. Bol telesne slabý, ale od mala veľmi vnímavý, a tak si ho obľúbil aj jeho prvý učiteľ Ján Fröhlich, rektor klenovskej cirkevnej školy. Naučil ho čítať, písať, gramatiku, počty a zásady evanjelického náboženstva. Ako trinásťročný opustil rodný Klenovec a odišiel na štúdiá do Dobšinej a Kežmarku. Po piatich rokoch nasledoval svojho kežmarského učiteľa Jozefa Bencúra do Bratislavy. Tu sa mu však nedarilo a po niekoľkých týždňoch sa vrátil k rodičom, ktorí  v tom čase už bývali v Kraskove. Toto obdobie bolo poznačené beznádejou a chorobami. Pomocnú ruku mu podali príbuzní Kubíniovci. Stal sa súkromným učiteľom svojho bratranca Antona Kubíniho v Hnúšti. Neskôr suploval ťažko chorého učiteľa v Rimavskej Bani. Významné pre neho bolo pozvanie za riadneho profesora nemeckého jazyka do Oždian. V skutočnosti však nemčinu nevyučoval, ale bol ustanovený za kantora na maďarskej škole. Získal tu síce priateľov, ale maďarčina mu pri práci robila problémy, a tak uvažoval o štúdiu v zahraničí. Napokon sa mu to podarilo. V roku 1981 opustil rodný kraj a odišiel na štúdiá do nemeckého Wittenbergu. Tu sa začal zaoberať problematikou vplyvu Čechov na dejiny Malohontu. Výsledkom jeho bádania bola po latinsky napísaná Historická rozprava o starých a súčasných Čechoch malohontských. Pre nedostatok financií však musel po troch semestroch Wittenberg opustiť. Vrátil sa domov. V roku 1783 sa stal farárom v Ochtinej, kde žil až do svojej smrti v roku 1825.

Jeho najvýznamnejším dielom boli Historické, geografické a štatistické poznámky o Gemerskej stolici, a tiež miestopisy niektorých obcí, medzi ktorými významné miesto patrí rodnému Klenovcu, ktorý označil za najväčšiu a najľudnatejšiu dedinu v nielen v Malohonte, ale aj v celej stolici. Podľa jeho zápisov mal Klenovec 298 domov a žilo tu 2609 obyvateľov, z ktorých 80 malo zemiansky pôvod. Za najväčších zemepánov považoval Kubíniovcov.

Svoje práce písal najmä po latinsky, ale učebnice sa snažil písať ľudu zrozumiteľnou rečou, čo bola v tom čase slovakizovaná čeština. Vytvoril tiež atlas pre školskú mládež, mapy Gemera, Štítnickej doliny a niektorých jaskýň. Väčšinu svojich diel vytvoril z vlastných prostriedkov. Za jeho neúnavnú a všestrannú činnosť mu právom patrí významné miesto v zozname osobností nášho regiónu i Slovenska.

Blažena Hrušková

 Legendárny slovenský zbojník dolapený v Klenovci

Juraj Jánošík sa narodil v Terchovej a podľa záznamu varínskej matriky bol 25. januára 1688 pokrstený v rímsko – katolíckom kostole. Keďže sa jeho rodičia Martin a Anna Jánošíkovci v zozname poddaných nenašli, pravdepodobne boli slobodnými obyvateľmi. Doba Jánošíkovho detstva a mladosti bola pre ľud vtedajšieho Uhorska veľmi zložitým a ťažkým obdobím, kedy obyvateľstvo trpelo nielen tureckými nájazdmi, ale aj protihabsburskými povstaniami uhorskej šľachty. Aj keď cisár Leopold I. v roku 1699 ukončil zápas za oslobodenie Uhorska spod tureckej nadvlády, situácia bola zlá. Zimovanie cisárskych vojsk na Slovensku a bezohľadné vyberanie daní ju ešte zhoršovalo. A tak sa na prelome 17. a 18. storočia rozmohlo zbojníctvo, ktoré sa šírilo nielen medzi chudobnými, ale zbojníkom pomáhali aj niektorí vyšší šľachtici. V tomto období bol vydaný prípis s podrobnými inštrukciami, ako postupovať proti zbojníckym družinám.

Jurajovi Jánošíkovi sa stal osudným odboj Františka II. Rákociho, keď sa okolo roku 1706 dal zverbovať do kuruckého vojska. Slúžil pravdepodobne v pešom regimente Viliama Winklera, ktorý sa skladal zo zverbovaných alebo riadne odvedených brancov z Trenčianskej stolice, kde patrila aj Terchová. V radoch kuruckého vojska absolvoval Juraj Jánošík základný vojenský výcvik a pri jeho zbojníckej činnosti mu pomohli aj dva alebo tri roky služby, kde získal cenné bojové skúsenosti. So svojím regimentom sa 3. augusta 1708 zúčastnil aj bitky pri Trenčíne, kde boli vojská vedené Františkom II. Rákocim porazené a rozutekali sa. Po tejto bitke sa Juraj Jánošík vrátil domov ku svojim rodičom.

Na jar v roku 1709 sa prihlásil do cisárskeho vojska, kde slúžil v záložnom oddiele, ktorý umiestnili na Bytčianskom zámku, kde vykonával strážnu službu. V tom čase bol v zámockom väzení zavretý zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík. Jánošík sa s Uhorčíkom spriatelili. V priebehu roka 1710 sa Uhorčíkovi podarilo z väzenia vyslobodiť. Nevie sa, či dokázal svoju nevinu, podplatil úradníkov, alebo dokonca ušiel za pomoci Jánošíka. Keď Juraja Jánošíka na žiadosť rodičov zo služby prepustili, vrátil sa do Terchovej. Tomáš Uhorčík však na neho nezabudol a v septembri 1711 ho nahovoril, aby spolu s jeho družinou šiel zbíjať na Moravu. A tak podľa zbojníckeho zvyku odprisahal vernosť svojim druhom, poslušnosť svojmu kapitánovi a v prípade dolapenia aj mlčanlivosť. Krátko na to, Tomáš Uhorčík, ktorý už zbíjal od roku 1703 zavesil zbojníctvo na klinec, oženil sa, zmenil si meno na Martin Mravec a usadil sa v Klenovci. A tak sa vodcom zbojníckej družina stal Juraj Jánošík, ktorého k tomuto postu predurčili nielen vojenské skúsenosti, ale aj odvaha a šikovnosť a v neposlednej miere aj priateľstvo s Uhorčíkom.

Členmi Jánošíkovej zbojníckej družiny boli najmä Slováci z Kysúc, ale aj Poliaci a Moravania, ktorí sa však často menili a niektorí aj zbíjali na vlastnú päsť, bez vedomia svojho kapitána. Jánošíka a jeho družinu podporovali najmä bývalí zbojníci. Dodávali im stravu, pušný prach, poskytovali informácie a úkryt. Takýmto pomocníkom bol aj Martin Mravec, čiže Uhorčík.

Jánošík nezbíjal dlho. Len od jesene 1711 do marca 1713. V Kremnických horách zastavil poštového posla, dvakrát prepadol plte na Váhu, pri Strečne ozbíjal bohatého kupca Skalku z Trenčianskej stolice, oraboval žilinského kupca Jána Šípoša, baróna Révaja, zemanku Kaforovú, oravského šľachtica Zmeškala a medzi Východnou a Važcom prepadol kupcov a obral ich o víno. Podľa priznania nazbíjané veci porozdával dievčatám a ženám v Terchovej a rozpožičal aj väčšie sumy peňazí. Vypovedal tiež, že nalúpené veci ukryl v dvoch skrýšach v horách. Jedna mala byť pri Handlovej a druhá pri Klenovci.

Keďže sa zbojníctvo rozmohlo, boli prijaté prísne opatrenia a za zlapanie zbojníkov boli vypísané lákavé odmeny. Jánošíka prvýkrát chytili v Klenovci v októbri 1712 a uväznili ho aj s Uhorčíkom – Mravcom v kaštieli v Hrachove. Podarilo sa im však dokázať, že sú nevinní, pomohol aj malý úplatok pre stoličných úradníkov a po krátkom väznení ich oboch prepustili. Zakrátko potom odišiel Jánošík do Liptova a tam prepadol bohatú vdovu po dôstojníkovi Schardonovi, ktorej musela Liptovská stolica zaplatiť škodu a to vystupňovalo úsilie na jeho opätovné zlapanie. Stalo sa tak začiatkom marca 1713, keď ho stoliční hajdúsi opäť v Klenovci dolapili, priviedli do Liptovského Mikuláša a uväznili. Pri výsluchoch a ťažkom mučení ostal verný svojej zbojníckej prísahe a mená svojich spoločníkov neprezradil. Ku svojim činom sa však priznal, odmietol len obvinenie z vraždy farára Vrteka, ktorého postrelil člen jeho družiny.

Súd s Jurajom Jánošíkom sa začal 16. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši a žalobca žiadal trest smrti. Obhajca Baltazár Paluďaj žiadal jeho prepustenie, nakoľko sa priznal a nebol vrahom. Súd 17. marca 1713 však odsúdil Juraja Jánošíka na trest smrti napichnutím na železný hák. Čo bol trest pre mimoriadne nebezbečných zločincov a vykonali ho hneď na druhý deň 18. marca 1713. Onedlho v Liptovskom Mikuláši súdili aj Martina Mravca a keď vyšlo najavo, že je to zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík, odsúdili ho na smrť lámaním v kolese. Počas celého roku 1713 súdili aj ďalších dolapených zbojníkov, medzi ktorými bol aj mladší brat Juraja Jánošíka Ján, ktorého obesili za to, že ukrýval svojho brata a zúčastňoval sa s ním na zboji.

Aj napriek krátkej zbojníckej činnosti sa tak Juraj Jánošík stal legendou a ľudovým hrdinom, ktorý bohatým bral a chudobným dával.

Blažena Hrušková

 

 Úspechy bratov Koniarovcov

Rodina obuvníka Michala Koniara (1887-1974) a Márie, rodenej Zvarovej (1891-1973), z Koľají bola známa remeselnícka domácnosť, ktorá síce nevynikala bohatstvom, ale predovšetkým šiestimi nadanými deťmi. Najstarší syn Michal (1909-1988) kráčal v šľapajách svojho otca. Stal sa chýrnym obuvníckym majstrom – zvrškárom a nakoniec zakotvil v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kde pracoval v obuvníckej dielni. Tu „obúval“ herečky a hercov do historickej i súčasnej obuvi.

Syn Ján (1914-1966) bol mäsiarom. Pracoval väčšinou mimo rodnej obce, ale stále v blízkosti Klenovca, ktorý bol jeho srdcovou záležitosťou. Zomrel pomerne mladý – 52-ročný. Samuel (1923) sa vyučil za krajčíra u majstra Textorisa v Klenovci. Pracoval v krajčírskom salóne veľkého obchodníka a znalca krajčírskeho remesla Skubinčana v Bratislave. Práca v tomto salóne mu otvorila dvere ku kariére v odbore. Po vojne sa stal jedným z vedúcich manažérov výrobného družstva Vzorodev v Bratislave, kde sa trvalo usadil a dosiaľ žije.

Koniarovci mali ešte jeden poklad – dcéru Máriu, vydatú Darovnú (1912-1992), citlivú a obetavú ženu. Starala sa nielen o domácnosť a o svoju prácu ako krajčírka, ale aj o rodičov a mladších bratov. Ďalším pokladom boli synovia Pavel (1920-1957) a Miloslav (1925-1997), ktorí sa „upísali“ vede a školstvu. Preslávili sa ako vynikajúci odborníci a profesori. Všetky deti boli umelecky nadané, mali rady hudbu, vedeli hrať na husle a zaujímali sa o výtvarné umenie a aj pekne kreslili a maľovali, ale najviac vynikali ako amatérski hudobníci a maliari Pavel a Miloslav.

Doc. RNDr. Pavel Koniar

Vyrastal v ťažkých predvojnových a vojnových rokoch v skromných podmienkach, čo malo vplyv na vytváranie jeho osobných charakterových vlastností. Bol skromný, v práci precízny, húževnatý a náročný voči sebe, nepoznajúc ani potrebný čas na vlastný oddych.

Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1939 maturoval. Už ako študent prejavoval živý záujem o prírodu a zoologické problémy. Prvé jeho kroky k získaniu poznatkov zo zoológie viedli na Klenovský Vepor, kde zbieral rôzne živočíchy na povrchu zeme i vo vodách. Potom ich skúmal mikroskopicky.

Po maturite išiel študovať do Bratislavy. Rozhodol sa pre štúdium prírodných vied – zoológie. Po úspešnom skončení štúdia roku 1944 sa prihlásil v auguste ako dobrovoľník do Slovenského národného povstania. Od februára do júna 1945 vyučoval na Gymnáziu v Tisovci. Potom pracoval v Zoologickom ústave Prírodovedeckej fakulty v Bratislave, kde prednášal systematickú zoológiu. Roku 1949 bol promovaný za doktora prírodných vied, roku 1955 sa stal docentom, neskoršie prodekanom a od roku 1956 dekanom Prírodovedeckej fakulty a vedúcim Katedry zoológie.

Obzvlášť významná a bohatá bola jeho výskumná a vedecká práca. Orientoval sa na štúdium virníkov, žijúcich v rašeliniskách a machoch Slovenska. Pri týchto výskumoch zistil vyše 50 nových druhov žijúcich na Slovensku a vyše 20 nových druhov v Československu. Od roku 1952 sa venoval výskumu mikrofauny termálnych a minerálnych prameňov na Slovensku (Piešťany, Bojnice a Trenčianske Teplice). Skúmal predovšetkým vodné mikroorganizmy veľkej a významnej skupiny – voľne žijúce hlísty. Túto problematiku dovtedy na Slovensku nikto neštudoval.

Virníky a hlísty sledoval aj v machoch vysokotatranských vodopádov. Tu našiel 2 vedecky nové druhy. Prvý z nich venoval svojej matke Márii Koniarovej. Na počesť docenta Pavla Koniara opísal Bartoš (1955) nový druh virníka – Lepadella koniari.

Ako 32-ročný sa oženil. Manželka bola vedeckou pracovníčkou v Slovenskej akadémii vied a neskôr docentkou na Prírodovedeckej fakulte. Jeho jediná dcéra Ingrid je lekárkou. Zomrel 24. júla 1957. I napriek jeho krátkemu životu zanechal po sebe dielo, ktorým sa natrvalo zapísal do dejín prírodných vied na Slovensku.

Doc. PhDr. Miloslav Koniar, CSc.

Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na Gymnáziu v Tisovci, ktoré ukončil roku 1947 maturitou. Po maturite sa rozhodol pre štúdium v Bratislave, kde na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského študoval odbor telesnej výchovy a anglický jazyk. Po skončení vysokej školy desať rokov pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziách v Bratislave.

Od roku 1962 bol asistentom na Fakulte telesnej výchovy a športu. Roku 1967 získal doktorát filozofie, roku 1969 sa stal kandidátom vied a roku 1972 bol habilitovaný za docenta pre odbor teórie a metodiky telesnej výchovy a biomechaniky. V rokoch 1972 – 1980 pôsobil na fakulte ako prodekan pre vedu a výskum. Zastupoval Slovensko na viacerých medzinárodných konferenciách. Napísal viac vedeckých a odborných prác a publikoval niekoľko učebných textov. Na záver svojej publikačnej činnosti vydal knihu Biomechanika, ktorá vyšla roku 1990.

Jeho veľkou záľubou bolo výtvarné umenie – maliarstvo a hudba. Namaľoval vyše 300 olejomalieb. Jedna časť týchto obrazov sú portréty osôb (J. A. Komenský, Jánošík a podobne). Druhú časť tvoria obrazy zo života ľudu v horských oblastiach. V nich znázorňoval prostredie, v ktorom žili a spôsob ich života.

Druhou jeho záľubou bola hudba. Bol všestranne nadaný. Vedel hrať na viacerých hudobných nástrojoch. Najviac si obľúbil hru na husliach, na ktorých ako samouk dokázal zahrať aj technicky náročné hudobné skladby. Jeho najobľúbenejšou skladbou bola Humoreska od Antonína Dvořáka. Bol spoločenský a v kolektíve obľúbený. Roku 1944 sa zúčastnil ako dobrovoľník a partizán Slovenského národného povstania.

Roku 1985 odišiel do dôchodku, na ktorý sa veľmi tešil v nádeji, že sa bude môcť venovať svojim záľubám. No, žiaľ, od samého začiatku ho začali prenasledovať choroby. Zomrel 5. novembra 1997 v Bratislave.

Obidvaja bratia – Pavel a Miloslav – dosiahli vynikajúce vedecké a pedagogické úspechy. Život Pavla bol krátky. Zomrel vo veku 37 rokov po ťažkej operácii štítnej žľazy. Toho roku si pripomíname 50. výročie jeho úmrtia. Miloslav sa dožil 72 rokov. Bol trikrát operovaný na oči. Potom ho postihli ďalšie choroby. Zomrel pred desiatimi rokmi. Zaslúžia si, aby sme si ich prácu a pamiatku pripomínali, a to aj pamätnými tabuľami v obci.

Július Molitoris

 

Lekári bratia Englerovci

K váženým klenovským rodinám, ktoré patrili k zemianskej vrstve, možno zaradiť rodinu Englerovcov. Z jej kruhu vyšli viacerí významní ľudia. V článku spomenieme dvoch reprezentantov rodu v 20. storočí – lekárov bratov Englerovcov, Pavla a Ľudovíta.

Pavel Engler

sa narodil v roku 1899 v Klenovci v rodine učiteľa Pavla Englera, ktorý pôsobil na klenovskej evanjelickej škole, ktorá bola založená už roku 1614. Jeho matkou bola Karolína Buzághová, ktorej brat Koloman Buzágh bol profesorom a priekopníkom molekulárnej biológie na Univerzite v Budapešti.

Predkovia Pavla, bratia Martin a Daniel Englair (Engler), dostali v roku 1665 od rakúskeho cisára a uhorského kráľa Leopolda I. Za posolské služby v tureckej vojne šľachtický titul s erbom. Englerovský erb pochádza od B. Heima, vatikánskeho nuncia v Londýne, ktorý namaľoval erby trom pápežom.

Z rodinných prameňov sa dozvedáme, že v rokoch 1731 až 1732 prišiel asi tucet členov rodiny Englerovcov na spustošené Slovensko po tatársko-mongolských vpádoch. Bola to druhá vlna protestantských exulantov násilne vyhnaných katolíkmi zo Salzburského kraja. Predkovia rodiny Englerovcov sa rýchlo zblížili s Klenovčanmi a splu s nimi začali hospodáriť na rozľahlých vrchoch a horských lúkach a v lesoch pod klenovským Veprom. Rodina Englerovcov okrem úspechov v hospodárení na rozsiahlom rodinnom majetku dala Slovensku početnú skupinu intelektuálov a vlastencov.

Pavel Engler ľudovú školu vychodil v rodisku, maturoval v Rimavskej Sobote. Medicínu študoval počas prvej republiky v Brne, potom na Lekárskej fakulte v Bratislave, kde promoval v roku 1929. V roku 1938 urobil v Prahe skúšku, potrebnú na vykonávanie verejnej zdravotníckej funkcie (fyzikát). Manželka Anna Vilma Konšteková bola dcérou veľkopodnikateľa zemana Mikuláša Konšteka de Dvorec, ktorého brat bol generál c.-k. artilérie. Deti v rodine dostali vzdelanie, lásku ku knihám a umeniu a úctu k rodinnej a slovenskej tradícii. V rodine Englerovcov sa hovorilo po slovensky, občas nemecky a maďarsky.

Lekársku prax začal vykonávať v Klenovci, neskoršie ju odovzdal svojmu bratovi MUDr. Ľudovítovi Englerovi a presťahoval sa do Hnúšte. Obaja bratia boli mimoriadne obľúbení, lebo boli blízki obyčajnému pospolitému ľudu a svedomite si vykonávali lekársku prax. V tridsiatych rokoch minulého storočia mal Pavel Engler veľmi dobre vybavené zdravotné stredisko v Hnúšti s vynikajúcou modernou technikou, okrem toho mal zariadenú aj zubnú ambulanciu. Zamestnával mladého zubného technika, asistentku, šoféra k vlastnému autu a pomocnicu.

Ľudovít Engler

mladší brat Pavla, ktorý študoval medicínu na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po štúdiách sa oženil s dcérou prešovského podnikateľa Spannera a usadil sa v Klenovci.

Ako štátny obvodný lekár mal na starosti prevenciu chorôb, školské prehliadky, očkovanie, súdnolekárske prehliadky, vyučovanie prvej pomoci v Červenom kríži a liečenie nemajetných.

Pre nemocensky poistených pracoval ako zmluvný lekár a pre nepoistených, ktorých bolo v Klenovci najviac, bol súkromným lekárom. Bol známy ako dobrý internista a špecialista na liečenie pľúcnych chorôb, najmä tuberkulózy a infekčných ochorení (predovšetkým týfusu). Úzko spolupracoval s bratom Pavlom v Hnúšti, ktorý bol chirurg. Obidvaja bratia vytvorili vynikajúci lekársky tím.

Ľudovít Engler sa roku 1940 odsťahoval do Prešova, odkiaľ pochádzala jeho manželka. Tu pokračoval vo svojej lekárskej činnosti. Klenovčania sa s ním rozlúčili na divadelnom predstavení hry Ivana Stodolu Keď jubilant plače. Hra čerpala námet z lekárskeho prostredia a špeciálne na rozlúčku s obľúbeným doktorom ju uviedol na scénu klenovského divadla režisér Ján Moncoľ s kolektívom ochotníkov.

SNP a Englerovci

Počas SNP v roku 1944 Pavel Engler ako lekár všestranne podporil úsilie Slovákov v boji proti okupantom. Okrem lekárskej starostlivosti a finančnej podpory zásoboval partizánov liekmi, poskytol im svoje auto i zubnú ambulanciu. Zároveň ako citlivý človek sa nezištne spolu s manželkou ujal po brutálnej likvidácii povstania a nemeckej okupácii Gemera deportovaných civilov, ranených partizánov a pomáhal im a židovským rodinám, ktoré sa skrývali na klenovských vrchoch.

Viaceré svedecké výpovede svedčia o tom, že MUDr. Pavel Engler pomohol ujsť viacerým z Nemcami eskortovaného oddielu slovenských zajatcov a tak im zachránil život.

V týchto pohnutých časoch poskytli Englerovci pomoc aj telesne a psychicky krajne vyčerpaným nemeckým deťom a ženám prepusteným z internačného tábora. Ich otcov, manželov a nedospelých synov a bratov partizáni zlikvidovali v masovom hrobe. Po potlačení povstania na intervenciu Pavla Englera u nemeckého veliteľa sa zabránilo vyhodeniu elektrárne, čo by bolo zastavilo prevádzku pacientmi úplne preplnenej hnúšťanskej nemocnice.

Po oslobodení ho neoprávnene obvinili z kolaborácie s Nemcami a preložili na podradné miesto lekára na južnom území prinavrátenom Maďarskom. Napriek neskoršej politickej i národnej rehabilitácii opustil v roku 1947 spolu s rodinou rodný Gemer. Ustanovili ho do funkcie okresného lekára v Prešove. Súhlasil so sociálnymi a zdravotníckymi vymoženosťami, ktoré nové spoločenské zriadenie prinieslo ľudu. No nikdy sa nemohol spolu s viacerými členmi rodiny Englerovcov zmieriť s totalizmom socialistického režimu, tak ako kedysi s fašistickým režimom a nezmyselnou vojnou.

Englerovci opustili Klenovec. Ostali na nich len milé spomienky a hrob podplukovníka slovenskej armády Sama Englera, ku ktorému prinášajú kvety dnes už najmladší príslušníci významného rodu, ktorý má trvalé miesto v histórii Klenovca a slovenského národa.

Igor Tomo

 

JUDr. Ľubomír Moncoľ

právnik, redaktor, novinár, publicista a diplomat

Narodil sa 4. novembra 1927 v Klenovci.

-Rodičia: otec Pavel Moncoľ (15.5.1900-4.6.1947) – učiteľ, osvetový a kultúrny pracovník; matka Oľga, rodená Hrušková (13.8.1908-3.2.1982) – domáca, neskôr robotníčka.

-Štúdium: základná škola v rodisku (1934-1938), gymnázium (Tisovec 1938-1945 a Rimavská Sobota 1945-1946) s maturitou (1946). – Právnická fakulta UK v Bratislave ( 1946-1950). – Doktorát práv (1950). – Zamestnanie: Vydavateľstvo Tatran (1950) redaktor. – Československý rozhlas v Bratislave (1951-1969) redaktor a vedúci redaktor. – Ministerstvo kultúry SSR v Bratislave (1969) poradca ministra a tlačový tajomník. – Federálne ministerstvo zahraničných vecí v Prahe (1969-1989) – v rokoch 1970-1972 a 1975-1985 kultúrny a tlačový radca na veľvyslanectve v Paríži, potom tajomník Československej spoločnosti pre medzinárodné styky a člen expertnej skupiny MZV (1985-1988). – Zväz československých spisovateľov v Prahe (1989-1990) pracovník pre styk so zahraničím a nakoniec akciová spoločnosť Artep v Prahe (1990-1992). Dôchodok – roku 1992. – Manželka: Vlasta Moncoľová, rodená Svidová, zomrela 17.9.2003. – Deti Jana – akademická maliarka a Ľubomír – inžinier. – JUDr. Ľ. Moncoľ sa zúčastnil SNP ako dobrovoľník povstaleckej armády a partizán (1944-1945).

Literárna a publicistická činnosť

Ľudia proti skaze – kniha reportáží, Smena, Bratislava 1976. – Československo-francúzske historické vzťahy (80 strán), Orbis, Praha 1988, publikácia vo francúzštine. – Francúzi v SNP, v spolupráci s J. Stanislavom a D. Halajom, vydalo Múzeum SNP, B. Bystrica 2003. – S rozhlasom po francúzsky 1.-3. zv., učebnice francúzštiny v spolupráci s prof. J. Oravcom a E. Rudzanom, Obzor, Bratislava 1963-1965. – Spoluautor scenárov filmov Svetlá nad Seinou (1973) a Radšej smrť ako otroctvo a scenár výstavy Karol Pajer – bojovník proti fašizmu – s D. Halajom, 2006-2007.

Autor mnohých rozhlasových reportáží, poviedok a článkov v slovenských a českých časopisoch (Obrana lidu, Československý voják a iné).

Július Molitoris

 

 Čo Slovák – to človek

21. januára 1913 v Clevelande zomrel učiteľ, redaktor, vydavateľ a predovšetkým veľký národovec Karol Salva, ktorý časť svojho života prežil v Klenovci.

Narodil sa 11. augusta v roku 1849 v Liptovskej Sielnici. Po štúdiách v Levoči a Revúcej pôsobil ako učiteľ v Lehote, Sielnici a Klenovci, ale pre rozsiahlu národnú činnosť a národné presvedčenie bol úradmi učiteľstva pozbavený a tak celé svoje úsilie venoval vydavateľskej činnosti. Vo svojej vlastnej tlačiarni, ktorú založil v Ružomberku v roku 1888 vydával slovenské  ľudovýchovné, detské a pedagogické knihy a časopisy. Vlastné úvahy, recenzie a glosy o literatúre pre mládež publikoval v pedagogickom časopise Dom a škola. Okrem toho vydával detský časopis Priateľ dietok, ktorého zameranie sám charakterizoval takto: „ V pútavých, ľahučkým slohom napísaných rozprávkach a básničkách vyzdvihovať bude cnosť a karhať hriech, poučnými článkami v prírodo- zeme- a dejepise rozširovať bude známosti mládeže a vtipnými hrami, hádkami a rébusmi bude bystriť um. Každé číslo ozdobovať budú 2 – 3 pôvodné ilustrácie.“ Do časopisu prispievali aj českí autori a prinášal tiež ukážky z inonárodných literatúr. V tejto podobe vychádzal časopis v rokoch 1887 – 1890. Po osemročnej odmlke začali tlačiť časopis opäť, ale mal už čisto náboženský charakter.

Karol Salva veľkú pozornosť venoval čítaniu detí a mládeže. Prostredníctvom edície Lacné knižky sprístupnil slovenským čitateľom diela Tolstého, Schillera, Dickensa.

Neustále politické prenasledovanie a hmotné ťažkosti ho donútili emigrovať do Ameriky, kde bol najprv redaktorom v Rovniankových novinách v Pittsburghu, ale neskôr, ako šesťdesiatročný, vyštudoval teológiu a stal sa evanjelickým kňazom v Peasant City a v Clevelande, kde aj, ďaleko od domova, ďaleko od ľudí, pre ktorých žil a pracoval, zomrel.

Blažena Hrušková

 

Kto bol Ján Ignaty?

Narodil sa 25. januára 1771 v Klenovci. Jeho otec, Andrej Ignaty, ktorého volali aj Ignatik, bol tridsať rokov  klenovským notárom. Do školy začal chodiť v Klenovci. Po štúdiách v Ožďanoch a Kežmarku odišiel na teológiu do Bratislavy. Medzi jeho obľúbené predmety patrila rétorika. Nemal rád matematiku a najmä neúspech v algebre ho priviedol  k dôležitému životnému rozhodnutiu. Odísť zo školy a stať sa vojakom. Píše o tom takto: „Sám o sebe musím povedať, že som bol neveľmi ostrovtipný, lebo keď pán profesor Samuel Szabel z matematiky, obzvlášť z algebry nejaký príklad vyriešiť dal a mňa k tabuli vyvolal, bol som taký neschopný, že som ho nijakým spôsobom nevedel vyriešiť. Potom nasledovalo satirizovanie. Ja som od tabule s hanbou musel odísť. Tieto prípady mi zošklivili bohyňu Pallas a odviedli ma k bohu Marsovi na Zelený strom, ktorého som si dvanásteho januára 1793 zvolil za svojho vodcu a zverboval som sa  medzi Vurmserových husárov. Príčina  tohto rozhodnutia bola tá, že matematika, najmä algebraické úkony pre môj vtip boli naskrze nepochopiteľné. Mnohokrát zahanbený, zahnaný od tabule, pre veľkú hanbu som nemohol ani svojim spolužiakom smelo pozrieť do očí. Stal som sa tedy husárom a tu sa mi hneď otvorili oči ako Adamovi a Eve po spáchaní hriechu – začala sa moja bieda a súženie.“

Od 12. januára 1793 do 26. júla 1818, dvadsaťšesť rokov bol vojakom, husárom a poddôstojníkom. Slúžil v rakúskej armáde a od roku 1809 do roku 1814 v službách Napoleona. V bojoch bol dvakrát ranený, dvakrát zajatý a napokon ako invalid od vojska prepustený.

Po návrate domov mu príbuzní obsadili rodičovský majetok a tak sa stal vychovávateľom v rodine Lajoša Kubínyho v Klenovci. V nasledujúcom roku sa s touto rodinou presťahoval do Rimavskej Soboty. Zároveň mu sľúbili, že sa stane správcom ich majetkov. Sľub nedodržali a tak sa vrátil naspäť do Klenovca. Najprv žil bez práce, no neskôr dostal biedne miesto učiteľa v Krokave. Tam sa aj v roku 1820 oženil a prešiel za učiteľa do Rovného, kde sa stal notárom. Tu pôsobil až do svojej smrti. Zomrel 13. júna 1842.

Z literárnej činnosti Jána Ignatyho sa zachoval rukopis cestopisu, ktorý bol napísaný v rokoch 1827 – 1828. Opísal v ňom príhody svojho života. Aj napriek tomu, že cestopis napísal s veľkým časovým odstupom, sú v ňom presné údaje o udalostiach, pochodoch a bojoch. Michal Eliáš, ktorý upravil rukopis pre pravdepodobne jediné vydanie tohto pozoruhodného diela v roku 1972 pre vydavateľstvo Tatran, o ňom uviedol: „Cestopis Jána Ignatyho patrí do literatúry faktu, nie do umeleckej literatúry. Jeho autor bol literárne vzdelaný a mnohé opisy prostredia dosahujú slušnú umeleckú  úroveň. Pozornosť si zasluhujú jeho sociálne názory. Videl a opísal biedu ľudu, napríklad Poliakov, ale uvádza aj príčiny tejto biedy. Autor mal na svoju dobu pomerne slušné jazykové znalosti. Ovládal okrem slovenčiny, respektíve češtiny, maďarčinu, nemčinu, latinčinu, sčasti aj francúzštinu a taliančinu. Cestopis má čo povedať aj dnešnému čitateľovi. Zoznamuje ho so spôsobom bojov na konci 18. a na začiatku 19. storočia, približuje dobu napoleonových vojen, život vojakov, dôstojníkov a nakoniec život a kultúrnu úroveň celej spoločnosti.“

Blažena Hrušková

 

Karol Pajer – bojovník proti fašizmu, záchranca detí z koncentračných a internačných táborov

Patril do plejády klenovských rodákov, ktorých význam prekročil národné hranice a zapísal sa do medzinárodného kontextu boja za slobodu a medzi tých málo, ktorí v období druhej svetovej vojny zachraňovali detské životy. Za tieto ideály položil svoj život v neľútostnom boji s nemeckou presilou v hornatom strednom Francúzsku 11. júna 1944.

Narodil sa v Klenovci 6. novembra 1919, kde vychodil ľudovú školu. Otec, dedinský krajčír zomrel veľmi mladý, mal len 31 rokov. S matkou ostali štyri siroty. Najstarší Peter, Karol, sestra Elza a Cecília. Zamestnanie v obci nebolo a tak sa rodina v nádeji lepšieho života presťahovala do Lučenca. Matka zohnala miesto na Červenom kríži ako upratovačka. Plat 100 korún mesačne, žiadna sociálna výpomoc. Byt – jedna izba s kuchynkou. Päťčlenná rodina nemala na ružiach ustlané. Bolo treba šetriť a prikladať korunku ku korunke, aby všetky štyri deti mohli študovať. Študovali a vyštudovali. Karol navštevoval v Lučenci tamojšie gymnázium. Po okupácii Lučenca horthyovským Maďarskom v marci 1939, odišiel k tete Teremovej do Banskej Bystrice a pokračoval v štúdiu na Československom štátnom učiteľskom ústave. Matka zostala v Lučenci. Karol bol už v mladých rokoch horlivým vlastencom a nemohol sa nijako zmieriť s propagovanou fašistickou ideológiou novoutvoreného klérofašistického slovenského štátu. Vlastenecké banskobystrické prostredie ešte viac umocnilo jeho zmýšľanie a premietlo sa do konkrétnych skutkov. Skupinka rovnako zmýšľajúcich priateľov a spolužiakov sa schádzala u rodičov ďalšej kandidátky na učiteľstvo Janky Horváthovej, jedinej a celoživotnej lásky Karola Pajera, s ktorou sa po čase aj tajne zasnúbil. Z podnetu a iniciatívy Karola začali písať, rozmnožovať a vylepovať protifašistické plagáty po Bystrici. Bezpečnostné orgány však autorov rýchlo odhalili. Dozvedeli sa, že sa o nich zaujíma aj Gestapo z Bratislavy. Karola vyhodili zo štúdia, hrozilo jemu a aj jeho priateľom väzenie. A tak sa sedemčlenná skupinka študentov rozhodla prejsť ilegálne cez Maďarsko do Juhoslávie a odtiaľ do Francúzska, kde mienili pokračovať v boji. S chlapcami šla aj Karolova snúbenka Janka. Nie všetkým sa podarilo dostať sa do Belehradu. Troch chytila maďarská polícia, uväznila ich a potom vyexpedovala na Slovensko.

Presun vojnových emigrantov, ktorí chceli v zahraničnom vojsku pokračovať v boji, organizoval francúzsky konzulát v Budapešti a to tak, že ich rozdelil do skupín a tajne ich prevážal taxíkom na maďarsko – juhoslovanské hranice. Konzulátom konšpiratívne platený prevádzač šťastne previedol do Belehradu aj Karola Pajera so snúbenkou. Tí sa hneď prihlásili na francúzskom konzuláte so žiadosťou odcestovať do Francúzska a zapojiť sa do ozbrojeného boja. Stalo sa však nepredvídané. Vojnové lode mohli brať na palubu len mužov, ženy nesmeli. Janka Horváthová, ktorá už čakala dieťa, zostala osamotená v Juhoslávii. Pri návrate na Slovensko ju chytili maďarskí žandári a uväznili. Vo väzenskej nemocnici porodila syna. Z väzenia ju vyslobodil vtedajší slovenský vyslanec a zabezpečil jej návrat na Slovensko.

Na lodi odišiel len Karol. Celé dva mesiace trvala jeho cesta cez Grécko, Turecko, Sýriu, Libanon, Egypt, Tunis a Alžírsko do francúzskeho prístavu Marseille. Hneď po príchode odišiel do juhofrancúzskeho mestečka Agde, kde sa prihlásil do formujúceho sa československého zahraničného vojska. Velil mu budúci hlavný veliteľ povstaleckého vojska počas SNP generál Rudolf Viest. V tom čase bolo už Francúzsko vo vojnovom stave s Nemeckom. Ale až do júna 1940 prebiehala len takzvaná „čudná vojna“. Obmedzovala sa na menšie prestrelky a pozorovateľskú činnosť. Až v júni 1940 vtrhli do Francúzska Guderianove nemecké tanky a rýchlo obsadzovali jedno mesto za druhým. Francúzsky front sa pri „Blitzkriegu“ – „bleskovej vojne“ rúcal. V bojoch sa vyznamenali slovenskí a českí vojaci. Pred rýchlopostupujúcim nepriateľom utekali na juh státisíce obyvateľov nielen z Francúzska, ale aj Holandska a Belgicka. Takýto hromadný exodus nemá obdoby v histórii.

Po hanebnej kapitulácii kolaborantskej vlády a po rozkaze ústupu na juh, došlo k demobilizácii československej armády. Vojaci sa vracali do Agde a prístavu Séte odkiaľ odchádzali lode do Anglicka. Lodí bolo málo, adeptov na útek mnoho. Na loď sa nedostal ani Karol Pajer a tak sa s ostatnými vrátil do Marseille v nádeji, že sa predsa len dostane na niektorú loď a bude môcť pokračovať v boji v Anglicku. Ale ani tu v Marseille pre tisícky dobrovoľníkov z niekdajšieho Československa, Belgicka, Francúzska, Poľska a iných stredoeurópskych štátov dosť miesta na lodiach nebolo. Karol bol nútený zostať v meste, kde sa zoznámil so svojím budúcim priateľom Jozefom Fišerom, po vojne predsedom Združenia československých dobrovoľníkov vo Francúzsku a profesorom na sorbonskej univerzite. (Mimochodom profesor doktor Jozef Fišera v deväťdesiatych rokoch navštívil aj Klenovec, aby spoznal rodisko svojho priateľa.) S morálnou a finančnou pomocou riaditeľa YMCY vo Francúzsku, ktorý sa po okupácii Paríža presťahoval do takzvanej „slobodnej zóny“ do Marseille, horlivého protestanta Američana Donalda A. Lawrieho, založili v septembri 1940 Ústredie československej sociálnej pomoci. Organizácia pomáhala tým, ktorí zostali v Marseille bez možnosti pracovať a bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Do tejto činnosti so horlivo zapojil aj Karol Pajer. Medzi utečencami bolo mnoho slovenských, českých, poľských, belgických, holandských a židovských žien a detí, ktorých otcovia buď odišli do Anglicka alebo ich odvliekli do koncentračných táborov. Tak prišiel Jozef Fišera a Karol Pajer na myšlienku zriadiť pre opustené deti domov, v ktorom by sa mohli ukryť aj hľadané osoby. Dozvedeli sa o opustenom školskom areáli v neďalekom mestečku Vence a prenajali ho spolu s rozsiahlymi poľnohospodárskymi pozemkami. Financie prichádzali od protestantských cirkví a organizácií z USA, ktoré v tom čase ešte neboli vo vojne s Nemeckom, od evanjelickej cirkvi vo Francúzsku, ktorej zbierky organizoval pastor Toureille z Nimes. (Ten mal po vojne prednášku aj v Banskej Bystrici a v nej oboznámil cirkevníkov s činnosťou Karola Pajera.)

Z iniciatívy dvoch priateľov a nadšencov vznikol Kresťanský domov detí vo Vence, oficiálne otvorený 20. júla 1941. Domov sa postupne rozrástol na celú dedinu. Deti a dospelí bývali v 23 budovách, obhospodarovali desiatky hektárov pôdy, chovali statok a hydinu, čím sa stávali sebestačnými. Prvým učiteľom školy a vychovávateľom bol práve Karol Pajer. Nemal to jednoduché ani v tomto povolaní. Väčšina detí nehovorila po francúzsky, ale okrem slovenčiny a češtiny, len po nemecky, flámsky, poľsky alebo jidiš. Okrem vyučovania slovenčiny a češtiny mal Pajer na starosti aj internát a spoločenskú stránku. Učil ich spievať ľudové piesne, nacvičoval s nimi ľudové tance. Profesor doktor Fišera vo svojich spomienkach medzi iným zaznamenal: „Všade, kde sa objavili naše deti v krojoch, či už v divadle alebo na voľnom priestranstve, obecenstvo žiadalo opakovať slovenský odzemok a Karolovu obľúbenú Zaleť sokol biely vták…“

Zo začiatku umiestňovali v domove len deti slovenských a českých vojakov, ktorí bojovali v spojeneckých armádach alebo ktorí padli v bojoch na francúzskych frontoch pri vpáde nemeckých vojsk. Postupne prichádzali aj deti iných národov. Nebol to však Domov len pre deti. Bol aj domovom pre invalidov, starých a chorých. Nachádzali tu aj úkryt osoby prenasledované z politických a rasových dôvodov a utečenci z koncentračných a internačných táborov. Ešte koncom októbra 1941 podarilo sa našim dvom priateľom vyslobodiť a priviesť z koncentračného tábora Rivesaltes prvú skupinu židovských detí a následne z internačného tábora nežidovskú časť utečencov z Belgicka. So vstupom USA do vojny sa situácia priostrovala aj v takzvanej slobodnej (neokupovanej) zóne Francúzska. Kolaborantská vychistická polícia pod vedením nemeckých poradcov uskutočnila v Domovoch vo Vence náhlu kontrolu a odvliekla 12 mužov a žien s deťmi.

Karol Pajer ťažko znášal toto napäté ovzdušie, znovu chcel ísť bojovať. Pokúsil sa prejsť cez španielsku hranicu. Nepodarilo sa a vrátil sa do Vence. V novembri 1942 obsadilo aj túto „slobodnú zónu“ nemecké a talianske vojsko, značne zdemoralizované a unavené ešte z bojov v Habeši. Po okupácii Talianska v roku 1943 obsadilo však aj túto „taliansku zónu“ nemecké vojsko s hrdlorezmi z SS. Pre záchranu Domova a detí bolo treba rýchlo konať, opustiť Vence. Ešte pred príchodom nemeckých vojsk došlo k urýchlenému presunu osadenstva Domova po 916 kilometrovej trase do hornatého ťažko prístupného stredného Francúzska. Deti a dospelých rozdelili do siedmich prenajatých fariem v kraji Coréze a Cantal, ku ktorým prináležalo 800 ha pôdy. Po skúsenostiach z Vence aj tu pestovali poľnohospodárske produkty a takto si zabezpečovali prežitie. Podľa štatistiky, ktorá sa zachovala, prešlo zariadeniami Kresťanského domova celkom 525 detí. Z koncentračných táborov sa podarilo vyslobodiť 82 detí. Počet dospelých sa pohyboval okolo 126 osôb, z toho 47 Židov. Do francúzskych hôr, kde už silnelo partizánske hnutie odišiel s transportom aj Karol Pajer a hneď po príchode sa zapojil do partizánskych akcií. Zúčastnil sa bojov pri pohorí Mont – Mouchet, ktoré sa považujú za jedny z najdôležitejších a rozsahom najväčších bojov francúzskych partizánov – maquistov. Mont – Mouchet prípravou a priebehom pripomína SNP. Predchádzalo mu zhadzovanie zbraní a munície spojeneckými lietadlami, deštrukcie a zatarasenie prístupových ciest, sústredenie v horách, mobilizácia.

15. mája 1944 prišlo z rôznych kútov kraja Auvergne do pohoria Margeride v nadmorskej výške1500 m 2700 partizánov – maquistov. Regionálny veliteľ plukovník Emile Coulaudon (Gaspard) vydal už 20. mája mobilizačnú vyhlášku, na základe ktorej sa do zbrane hlásilo ďalších 10 tisíc mužov. Coulaudon ich rozdelil do troch samostatných priľahlých oblastí, pričom priamo na Mont – Mochet zostalo 3 tisíc partizánov. Za svoje veliteľské stanovište a sídlo generálneho štábu si zvolil strategicky najvhodnejšie miesto –  lesnícku usadlosť na čistinke hory.

K prvému boju, na ktorom sa zúčastnil aj Karol Pajer, došlo 2. júna. V ňom Nemci podcenili počet partizánov, ich odvahou, odhodlanie a bojaschopnosť. Útok začal prápor SS v počte 800 mužov podporovaný paľbou mínometov. Partizáni útoky SS odrazili, sami prešli do protiútoku a prinútili nemecké jednotky k ústupu. Bolo to prvé veľké víťazstvo francúzskych maquistov štyri dni pred vylodením spojencov v Normandii.

V období od 2. do 10. júna k útokom nedošlo, obidve strany sa pripravovali na rozhodujúci boj. Na úsvite 10. júna proti 3 tisíckam partizánov na Mont – Mouchet zaútočila nemecká divízia v počte 11 tisíc skúsených vojakov, podporovaná ťažkými zbraňami a obrnenými vozidlami. Francúzske jednotky preukazovali v boji nesmierne hrdinstvo, dokonca na niektorých úsekoch prinútili nepriateľa k ústupu, spôsobili mu veľké straty a získali aj vojnovú korisť – dva kanóny a jedno obrnené vozidlo. Po overených správach, že sa od Clermont – Ferrandu blížia početné nemecké posily, nariadil veliteľ ústup. Začal sa v noci o 22. hodine. Jediná voľná cesta z obkľúčenia viedla južne pri mestečku Pinols. Ústup svojich druhov práve na tejto ceste bránil Karol Pajer a tu aj v boji položil svoj život. Francúzske jednotky ustúpili disciplinovane a bez väčších strát do pohoria Lioran, kde pokračovali v partizánskych bojoch.

Len v samotnom boji pri Mont – Mouchet stratili Nemci 1400 vojakov a 1700 bolo ranených. Francúzi mali 160 padlých a 100 ranených. Spolu v bojoch v susednom Truyere stratili Nemci 3500 vojakov, Francúzi 350. Z pomsty vypálili Nemci mestečko Claviére a zastrelili 13 jeho obyvateľov. Z celej oblasti popravili vyše 100 rukojemníkov.

Krátko po vojne v roku 1945 udelil prezident Francúzskej republiky Karolovi Pajerovi in memoriam Francúzsky vojnový kríž 1939 – 1945 so striebornou stuhou. K nemu pribudli ďalšie významné francúzske a československé vyznamenania, vrátane Československého vojnového kríža. Hrdinstvo Karola Pajera v boji zaznamenáva Rozkaz divízneho generála Ducheho, veliteľa 13. vojenského okruhu, v ktorom „…udeľuje pochvalu veliteľa divízie Pajerovi Karolovi, zvanému Charles, podriadenému plukovníkovi Coulaudonovi, zvanému Gaspard. Karol Pajer bol granátnikom 4. čaty samopalníkov 14. roty. V priebehu bojov pri Mont – Mouchet 11. júna 1944 zaujala jeho čata bojové postavenie na ceste do Pinols. Z troch štvrtín bola obkľúčená nepriateľom. V priebehu dňa sa mu podarilo udržať toto postavenie a s obdivuhodnou odvahou a pocitom sebaobetovania za prudkej streľby automatických zbraní zabezpečiť ústup svojich spolubojovníkov. Padol na svojom bojovom poste.“

V Karolovi Pajerovi stratilo Slovensko nielen vlastenca a bojovníka proti fašizmu, ale aj nádejného mladého básnika. Cit k poézii a divadlu zdedil zrejme po svojich predkoch, veď aj jeho teta Etela Kolesárová mala veľmi blízko k umeniu. Stvárnila jednu z hlavných úloh v prvom slovenskom amatérskom filme Strídža spod Hája, nakrútenom v Klenovci. Nostalgické verše Karola Pajera, v ktorých ožívajú slovenské hory v hukote morských vĺn v Marseille a nedokončená láska k svojej snúbenke Janke, vyšli spolu s básňami československých zahraničných vojakov v Chicagu v roku 1941 v zbierke Spomienky a nádeje. Aby nedošlo k prenasledovaniu príbuzných na Slovensku a na počesť svojej snúbenky, podpisoval svoje verše pseudonymom Karol Jankin. Literárny kritik Jozef Bžoch na okraj Pajerových básní medziiným napísal: „Bol to spontánny výkrik človeka, ktorý mal literárne nadanie a veršom chcel vyjadriť clivotu po vlasti, no najmä túžbu po milovanej, navždy vzdialenej dievčine…“

Po vojne uzatvorila Janka Horváthová posmrtné manželstvo s Karolom Pajerom.

Výstavu o tomto významnom klenovskom rodákovi s mnohými dobovými dokumentami budete môcť vidieť už v sobotu 7. októbra. Záštitu nad ňou ako aj nad súčasným premenovaním materskej školy na Materskú školu Karola Pajera prijal minister zahraničných vecí Ján Kubiš a veľvyslanec Francúzskej republiky Jacques Faure.

Ľubomír Moncoľ

 

Elena Rampáková – Piaterová

Narodila sa 10 júla 1920 v Klenovci ako štvrtá z piatich dcér v rodina kováča a dedinského veterinára v Kamenistom. Vyrastala v prostredí, kde staršie sestry – Zuzika, Anka a Ulínka – už v tom čase hrávali divadlo v ochotníckom súbore. Jedna z nich hrala aj vo filme Strídža spod hája. V ich šľapajách išli aj mladšie sestry – Elenka a Marína, ktorá žije v Rožňave.

Cesta Eleny Rampákovej k profesionálnemu divadlu sa začala v 30. rokoch v ochotníckom divadle v Klenovci. Záujem o divadlo v nej vzbudili učitelia Eduard Helvigh a Ján Moncoľ. Boli režisérmi divadelných hier, ktorí ju začali umelecky ovplyvňovať a povzbudzaovať. Divadlo začala hrávať už ako 14 – ročná. Účinkovala v hre Ferka Urbánka Pani richtárka (1934). Mala úspech.

Potom hrávala v každej hre: vo veselohre Ženský zákon hrala Maru (1935) spolu s profesionálnym hercom Štefanom Figurom, členom SND, keď bol na návšteve u Bancíkov. V hre Dobrodružstvo pri obžinkoch stvárnila postavu Miluše (1936), v dráme Pevec boží od Júliusu Barča – Ivana hrala Annu (1937).

Na divadelných pretekoch v Rimavskej Sobote (1936) ju pre profesionálne divadlo objavil režisér Emil Rusko. Angažoval ju do Východoslovenského národného divadla v Košiciach (1937). Počas vojny pôsobila v Slovenskom divadle v Prešove. Herectvo vyštudovala na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave.

Už počas štúdia, ale najmä po jeho skončení jej režiséri zverili viacero veľkých postáv, napríklad v inscenácii Sen noci svätojánskej Helenu (1942), v hre Kdesi ďaleko Violetu (1943), v komédii Mravci a cvrčkovia Valériu (1943) a vo veršovanej hre Tanec nad plačom hrala markízu Silviu.

Od roku roku 1946 účinkovala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Na javisku prvej slovenskej scény uplatnila svoje charakterové herectvo najmä v hrách slovenských a ruských dramatikov. Zaujala aj postavami ľudového typu, napríklad gazdiná z Bačovej ženy, krčmárka z Najdúcha, Mara zo Ženského zákona.

Hrala vo viacerých slovenských filmoch (Jánošík, Priehrada, Kapitán Dabač, Námestie svätej Alžbety a Cesty ženy).

Elena Rampáková na svoju rodnú obec nikdy nezabudla. Rada sa do Klenovca vracala. – Keby som sa ešte raz mala narodiť, – napísala vo svojich spomienkach, – ani na okamih by som sa nechcela narodiť v inej rodine, medzi iným spoločenstvom, medzi inými horami, len v mojom milovanom Klenovci, v mojom Gemeri – Malohonte.

Július Molitoris

 

Michal Jakabčic

Narodil sa 14. septembra 1930 v Klenovci, v rodine tehliara, drevorubača a robotníka Michala Jakabčica. Matka Mária, rodená Švencľová, pracovala v domácnosti a ako robotníčka. Roku 1948 ukončil štúdium na Gymnáziu v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Roku 1949 sa zapísal na Vysokú školu výtvarných umení, kde bol poslucháčom L. Černického a profesora J. Mudrocha. VŠVU ukončil roku 1955 diplomovou prácou Žena s knihou. Na škole zotrval v rámci „čestného roka“ a ešte rok (1956). Bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov.

Po skončení vysokej školy pracoval štyri roky ako výtvarný redaktor v denníku Pravda. Zúčastňoval sa na práci tvorivých skupín Život (do roku 1965) a Kontinuita (do roku 1969). Prekonal „mudrochovské začiatky“ i vplyvy geometrizmu a kubizmu a vytvoril si vlastný koncept. Svoju tvorbu prezentoval na výstavách výtvarného umenia doma i v zahraničí.

Pracoval v orgánoch Zväzu slovenských výtvarných umelcov i v odborných komisiách Fondu výtvarného umenia. Po celý život intenzívne tvoril. Získal celý rad ocenení a uznaní nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Jeho bohaté a rozsiahle výtvarné dielo, reprezentujúce súčasné moderné slovenské výtvarné umenie, sa uzavrelo jeho úmrtím 29. októbra 2001 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí v sektore významných osobností.

Július Molitoris

Akademický maliar Michal Jakabčic

Výtvarné dielo Michala Jakabčica tvorí významnú kapitolu v dejinách súčasného slovenského výtvarného umenia. Začal tvoriť v druhej polovici 20. storočia, keď ešte prevládali racionálono – konštruktívne, geometrizujúce, cézannovsko – kubistické tendencie. Mladí výtvarníci, medzi ktorých sa M. Jakabčic po štúdiách zaradil, presadzovali voľnejší, bezprostrednejší a spontánnejší expresívny prejav.

U profesora Jána Mudrocha získal dobrú profesionálnu a remeselnú maliarsku prípravu, ako aj lyrický náboj maliarskeho prejavu a cit pre poetické videnie a vnímanie i výraz. Preto mu bolo blízke úsilie mladej výtvarnej generácie, jeho druhov a priateľov, ktorí sa usilovali o nový výtvarný prejav. Do tejto skupiny patrila aj jeho manželka, akademická maliarka Viera Žilinčanová, autorka krásnych obrazov s metaforickou poetickosťou.

Vlastný programový koncept (názov, poetiku, orientáciu a formu) vyslovil Michal Jakabčic roku 1964, keď namaľoval sériu obrazov svedčiacich o nových tvorivých plánoch. Vychádzal zo spomienok na rodný Klenovec, na detstvo a mladosť. Tu našiel bohaté žriedlo inšpirácie, lyrického opojenia a poetickej symboliky (obrazy Pred dedinou, Dve ženy, Lúčenie, 1964, a iné). Z tohto obdobia sú aj dva obrazy viažuce sa priamo na Klenovec (Námestie v Klenovci a Starý otec, 1964).

V ďalších rokoch zdokonalil svoj výtvarný prejav (Spiaca dedina, 1971, Nedeľné popoludnie, 1976). Bol viac meditatívny a humanistický. Varoval pred samotou a izoláciou a reagoval na závažné spoločenské témy. V 70. – 80. rokoch namaľoval niekoľko obrazov na angažované témy. Urobil to jemne, nevtieravo a umelecky na úrovni (Nikdy viac Kľak, Telgárt, Kalište, 1974, Vďačíme im za slobodu, 1975, Deti mieru, 1979 a ďalšie).

V 90. rokoch dostala jeho tvorba širší rozmer, s ktorou prenikol aj na Západ. O jeho obrazy prejavili záujem najvýznamnejšie galérie v západnej Európe. Stal sa maliarom, ktorého lepšie poznali v zahraničí ako doma. Odborníci hodnotia jeho diela ako svojské, ojedinelé a jedinečné. Vznikli na základe veľkého maliarskeho talentu ako proces tvorivej činnosti a schopností umelca, v konfrontácii so skutočnosťou, minulosťou i pohľadom do budúcnosti.

Jeho obrazy charakterizuje poetickosť, ktorá nie je náhodná, nepodstatná, samoúčelná, obmedzená alebo uzavretá. Má svoju genézu, korene i pramene, vývin, pôsobnosť, zmysel a účel. Je výsledkom poznania i túžbou po tvorení krásy (Bohumír Bachratý, 1981). Jeho obrazy treba vedieť pozerať, vnímať, cítiť a poznať. Pochopenie jeho obrazov vyžaduje ochotu i schopnosť nadviazať s nimi vzťah, odhaľovať a objavovať ich poetické posolstvo.

Michal Jakabčic sa počas tvorivej činnosti často vyjadroval k najzávažnejším otázkam. Poskytoval rozhovory novinám a časopisom, udržiaval kontakt s médiami, písal články pre katalógy výstav a podobne. Vždy mal na mysli slová svojho staršieho druha spisovateľa Vladimíra Mináča: „Umenie nemôže suplovať politiku, ani náboženstvo, ani vedu: musí byť samým sebou.“ (Súvislosti, Bratislava, 1976)

Michal Jakabčic rád hovoril o svojej tvorbe a obrazoch: „Usilujem sa namaľovať vždy to, čo cítim, o čom snívam a čím žijem. Usilujem sa súčasne maľovať aj to, čím žije táto spoločnosť, a vidieť to svojimi očami, svojím maliarskym pohľadom. Maľbou – či chcem či nechcem – vyjadrujem vždy len svoje pocity a vzťah k svetu, v ktorom som žil a v ktorom žijem.“ (Večerník, 28. 5. 1976)

Tomuto svojmu presvedčeniu ostal verný až do konca svojho života.

Július Molitoris

MUDr. Ján Cibuľa

MUDr. Ján Cibuľa sa narodil 7. januára 1932 v Klenovci. Po ukončení Gymnázia v Rimavskej Sobote v roku 1951 študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1957. Ako lekár pôsobil na Slovensku, v bývalej NDR a od roku 1968 vo Švajčiarsku. Bol známym a vyhľadávaným praktickým lekárom v hlavnom meste Švajčiarska v Berne, kde vykonával lekársku prax až do roku 2002. V súčasnosti je na dôchodku a žije v Berne

Popri svojom povolaní obetoval svoj čas i majetok boju za práva Rómov a zlepšenie ich postavenia v civilizovanej spoločnosti. Okrem mnohých ďalších činností patril k spoluorganizátorom prvého kongresu Medzinárodnej únie Rómov (IRU), ktorý sa uskutočnil v máji roku 1971 v anglickom Opringtone za účasti delegátov z viacerých krajín, kde predstavil dôležitý program na záchranu rómskeho ľudu a jeho kultúry. Na tomto kongrese bol zvolený za zástupcu IRU v Komisii pre ľudské práva pri OSN v Ženeve.

V roku 1878 organizoval Dr. Cibuľa II. kongres IRU v Ženeve, ktorý schválil smerovanie a hlavné ciele IRU na ďalšie obdobie, a na ktorom bol  zvolený za prezidenta Medzinárodnej únie Rómov (IRU).

V roku 1979 viedol a financoval dvanásťčlennú delegáciu západných a východných Rómov do sídla OSN v New Yorku. Úspešnosť tejto misie bola korunovaná 3. marca 1979, kedy OSN uznala Rómov za národ a ich medzinárodnú reprezentatívnu organizáciu IRU prijala za svojho člena v skupine mimovládnych organizácií so štatútom pozorovateľa. Dr. Cibuľa sa stal vyslancom IRU pri OSN v Ženeve.

MUDr. Ján Cibuľa yužíval každú možnosť, aby upozornil na diskrimináciu Rómov v periodickej tlači, písal články o kultúre a zvykoch Rómov a vystupoval ako uznávaná autorita v televíznych diskusiách. Ako verejne známy aktivista sa často stretával s poprednými osobnosťami svetového politického a kultúrneho života. Za všetkých je možné spomenúť tragicky zosnulého švédskeho premiéra Olafa Palmeho, francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, Indíru Ghándiovú, Simona Wiesenthala, či herca Yula Brynnera.

Venoval tiež mnoho času a úsilia uznaniu holokaustu spáchaného nacistami na Rómoch počas druhej svetovej vojny a zasadzoval sa o ich morálne a finančné odškodnenie, ako to bolo v prípade genocídy Židov.

Za túto neúnavnú prácu získal mnohé uznania. Ako významná slovenská osobnosť bol zaradený do Príručky slovenskej exilovej kultúry, dostal ponuku od Českej televízie a produkčnej spoločnosti MEGA Entertaining z Izraela na nakrútenie dokumentárneho filmu o sebe v roku 1999, v roku 2001 bol oficiálne navrhnutý na udelenie Nobelovej ceny za mier, v roku 2002 mu bola udelená cena za celoživotné úsilie od Associazione THEM ROMANO. Najväčšiu váhu prikladá Dr. Cibuľa Kultúrnej cene mesta Bern, ktorú získal v roku 1985. Bol iba druhým cudzincom v dlhoročnej histórii udeľovania tejto ceny, ktorý ňou bol poctený (v tej dobe ešte nemal Dr. Cibuľa švajčiarske občianstvo). Prvým bol svetoznámy fyzik Albert Einstein.

Dr. Ján Cibuľa je určite najvýznamnejšou rómskou osobnosťou 20. storočia nielen v európskom, ale aj svetovom meradle. V roku 2008 Vláda SR ocenila jeho celoživotné úsilie o medzinárodné zjednotenie Rómov a pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv mu udelila ocenenie, ktoré nesie názov  Cena za ľudskosť.

Blažena Hrušková

 Klenovčania – priekopníci nemého filmu na Slovensku

Klenovčan Pavol Jamrišška spolu s americkým Slovákom a klenovským rodákom Jánom Bartom založili v roku 1922 výrobňu a požičovňu filmov pod názvom Podnik na výrobu a požičiavanie filmov Barto a Jamrišška v Klenovci, pred zrodom ktorej stálo ochotnícke divadlo.

Divadelné družstvo v Klenovci viedol vtedy mladý učiteľ a režisér Ján Moncoľ, ktorý s klenovskými ochotníkmi nacvičil divadelnú hru Ferka Urbánka Strídža spod Hája. Slávnostnú premiéru hry začiatkom roku 1922 uvidel americký Slovák Ján Barto. Nadšený klenovskými krojmi a krásou rodnej reči rozhodol sa hru sfilmovať, a tak krajanom v USA ukázať umenie starej vlasti.

Divadelnú hru do filmovej podoby prepísal Pavol Jamrišška, ktorý bol zároveň aj režisérom filmu. Učiteľ Ján Moncoľ sa stal pomocným režisérom a Ján Barto sa podujal robiť kameramana.

Film vznikol bez ateliérov. Jediným interiérom bola lesná chata na neďalekom Sinci, exteriéry sa nakrúcali pred zemianskou kúriou Kubínyiovcov, na lúkach a v lesoch. Vzniknutý filmový materiál laboratórne spracovali a zostrihali vo Viedni a koncom leta v roku 1922 bola v Klenovci slávnostná premiéra.

Kto boli prví klenovskí a možno aj slovenskí filmoví herci? Hlavnú postavu strídžaťa (Aničku) hrala Zuzana Piaterová – Koniarová, Martina hral Ján Moncoľ, dvojúlohu bohatého a skúpeho gazdu Matúša Breznianského, ako aj Matúšovho otca vytvoril Július Čajko, jeho sestru Evu zahrala Margita Mináčová, starú Hanu spod Hája Júlia Moncoľová, Paľa, richtárovho syna, Samuel Černák, Veronu Etela Kolesárová, ducha Veroninej matky Zuzana Búrová.

A aký bol ďalší osud tohto vzácneho dielka? Až do druhej svetovej vojny mala kópiu filmu aj s negatívom uschovanú pani Jamriššková, režisérova matka. Za vojny kópiu premietli v klenovskom kine a v roku 1944 zaslali do Bratislavy na ozvučenie. Po skončení vojny kópia aj s negatívom zostali v Bratislave a žiaľ, niekde v Bratislave tento vzácny film skončil svoju púť.

Ivan Rumanovský, filmový historik, v časopise Film a divadlo v roku 1958 o filme Strídža spod Hája napísal: „Tvorcovia Strídžaťa nenakrútili svoj film tak celkom primitívne, ako sa niektorí odborníci pôvodne nazdávali, úspešne použili najmä ľahšie triky s prelínačkami a dvojitou expozíciou. Dvojexpozíciu dosvedčuje útržok filmu, kde sa Verone zjavil nad otvorenou studňou duch mŕtvej matky, ktorý ju volá, aby skočila do studne. Útržok presvedčivo dokazuje, že si filmári počínali veľmi dômyselne, studňu postavili pod kríčky do tmavej húštiny, ktorá svojím temným pozadím dovoľovala v prírode urobiť priamo v kamere dvojitú expozíciu vrátením filmu pri zakrytom objektíve o potrebnú dĺžku naspäť. O umeleckej úrovni dnes ťažko súdiť. Nebola ani najhoršia, ak máme veriť výnosu Ministerstva školstva a Národnej osvety v Bratislave zo 4. januára 1923. Ministerstvo národopisný slovenský film Strídža spod Hája odporúča všetkým kinematografom na Slovensku a upozorňuje naň všetky slovenské Osvetové zbory. Zdá sa teda, že klenovskí filmári boli skutočnými priekopníkmi kinematografie na Slovensku.“

Blažena Hrušková

Klenovčania – priekopníci dokumentárneho filmu na Slovensku

V čase, keď Pavol Jamišška prepisoval divadelnú hru Ferka Urbánka Strídža spod Hája do filmovej podoby, Ján Barto nezaháľal a začal pripravovať dokumentárne filmy, ktoré by krajanom v Spojených štátoch a Argentíne ukázali skutočný život na Slovensku. A tak začal filmovať udalosti, ktoré sa práve vtedy odohrávali v okolí Klenovca.

Začiatkom roka 1922 dokončil film Jarmok v Klenovci, v ktorom zachytil veľký dobytčí trh, ktorý býval v Klenovci každý rok. Ukázal chlapov, ktorí si plieskali dlaňami pri jednačke, mládencov kupujúcich medovníkové srdcia a šantiace deti.

Ďalší materiál pre film sa mu naskytol v neďalekej Kokave, kde českí učitelia chystali športovú slávnosť, a tak vznikol dokument Sokolský zlet v Rimavskej Kokave, v ktorom okrem cvičenia jednotlivcov a skupín nafilmoval dievčatá v slovenských krojoch a ľudovú zábavu.

Okrem týchto filmov urobil aj navzájom nesúvisiace zábery miestnych zaujímavostí – niečo ako spravodajské filmy, a tiež zábery jednotlivých hercov, aby mohol posúdiť ich fotogenickosť pre film Strídža spod Hája.

Tretím Bartovým dokumentárnym filmom bol Zjazd legionárov v Rimavskej Sobote, ktorý ukazuje celý rad vojenských rovnošiat a vyznamenaní. Podľa filmového historika Ivana Rumanovského tento dokument nedosiahol úroveň predchádzajúcich. Ako v časopise Film a divadlo v roku 1958 napísal: „Bol popisný a hoci sa v mnohých záberoch prejavil Bartov filmársky cit najmä v detailoch charakteristických tvárí, skupinky boli meravé, s vyumelkovanými a nervóznymi pohybmi. Ani sprievod sa nevydaril, podchvíľou niekto zaškúlil na kameru, čo film veľmi znehodnocovalo.“

Spomínané dokumentárne filmy dal Barto vyvolať vo Viedni, ale kópie pre kiná nedal urobiť. Snímky mali úspech iba tam, kde sa nakrúcali a kde sa ľudia v nich poznali.

Keď Ján Barto po dokončení hraného filmu Strídža spod Hája odišiel do Argentíny, zobral so sebou aj svoje dokumenty. Až tu, ďaleko od vlasti, ľudia plne ocenili jeho snahu a prejavili mu vďaku za to, že mohli vidieť rodné hory, známe miesta a ľudí ku ktorým patrili.

Ján Barto chcel nakrúcať aj ďalšie filmy. V Južnej Amerike chystal pre Slovensko cestopis. Neumožnila mu to však zákerná choroba, ktorej podľahol. A tak prvý slovenský dokumentarista už svoju vlasť viac nevidel.

Blažena Hrušková

 Z galérie divadelných ochotníkov

V štyridsiatych rokoch – v období vojny a po vojne – boli organizátormi divadelného života v Klenovci Andrej Vargán (1901), učiteľ meštianskej školy a Pavel Černák, vysokoškolák, študent medicíny. V nových podmienkach po vzniku slovenského štátu sa divadelní ochotníci usilovali pokračovať v doterajšej úspešnej činnosti.

Andrej Vargán

Rodák z Lukovíšť, pred vojnou pôsobil v Košiciach a v iných mestách a počas vojny v Klenovci. Vo východoslovenskej metropole sa oboznámil s avantgardným umením, literatúrou a pokrokovým divadlom. Svoje bohaté skúsenosti sa snažil uplatniť v ochotníckej divadelnej činnosti ako režisér v divadelnom krúžku Združenia evanjelickej mládeže.

Svojimi pedagogickými schopnosťami a dobrým vzťahom k mládeži získal pre divadlo mnohých nadšencov. Roku 1943 inscenoval klasickú hru Jonáša ZáborskéhomNajdúch, ktorú do modernej podoby upravil Janko Borodáč. Ako herci vynikli J. Majorský a viacerí mladší členovia krúžku.

Zo svetovej klasiky uviedol komédiu N. V. Gogoľa Ženba a drámu Henricha Ibsena Rosmersholm. Zo súčasnej domácej tvorby to bola hra slovenského dramatika Štefana Králika Mozoľovci. V porovnaní s Tajovského hrami to bol nový pohľad na problematiku slovenskej dediny.

Andrej Vargán prispel k oživeniu dramaturgických plánov operetou Plným tempom, ktorú skonponoval podľa českej predlohy. Úspešne ju zrealizoval roku 1944 za spolupráce širokého okruhu speváčok a spevákov, ako aj hudobníkov, a to aj rómskeho pôvodu.

Pavel Černák

Už počas stredoškolského štúdia upozornil na seba ako herec a konferencier. V Bratislave sa oboznámil s moderným slovenským divadlom. Sledoval réžie vynikajúcich režisérov J. Budského, J. Jamnického a ďalších na scéne Slovenského národného divadla. Podnety, ktoré získal, sa snažil uplatniť vo svojich réžiách.

Roku 1946 pripravil prvé divadelné predstavenie po vojne. Zrežíroval divadelnú hru Dvaja od Júliusa Barča-Ivana, ktorý sa počas povstania skrýval u jeho rodičov a u nich napísal túto drámu. Inšpiroval ho pokojný život klenovských roľníkov. V príbehu vystupujú dvaja cirkusanti, ktorí narušia osud ženy kamaráta, ktorému spôsobili smrť. Na tomto pozadí rozvinul autor drámu – boj dobra a zla.

Aj ďalšia inscenácia P. Černáka roku 1948 bola náročná. Bola to veršovaná hra Petra Zvona Tanec nad plačom, ktorú autor napísal za vojny. Hra bola zameraná proti mocným sveta. Bolo to vynikajúce predstavenie, s ktorým sa klenovskí ochotníci zúčastnili na divadelnej súťaži v Rimavskej Sobote a Lučenci.

O rok neskôr P. Černák zrežíroval pri príležitosti osláv 5. výročia SNP 3. dejstvo hry Petra Karvaša Bašta. P. Černák prispel významnou mierou k tomu, že klenovské ochotnícke divadlo dosiahlo v štyridsiatych rokoch vysokú úroveň. Pozornosť sa venovala nielen dobrému výberu hry, ale aj scénografii, výprave javiska. Používala sa náznaková scéna a ďalšie moderné prostriedky.

 

Väčšina vysokoškolskej a stredoškolskej mládeže, ktorá hrávala divadlá, po druhej svetovej vojne odišla z Klenovca buď na štúdiá, alebo za zamestnaním. Vedenia divadelného súboru sa ujali dvaja dlhoroční divadelní ochotníci – Milan Ľaudis a Pavel Tomo.

Milan Ľaudis

Už v štyridsiatych rokoch sa zapájal do divadelného ochotníckeho hnutia v obci ako študent učiteľskej akadémie. Po skončení štúdií sa vrátil do Klenovca a ujal sa vedenia divadelného súboru. Spoliehal sa najmä na mládež. Pripravil náročný dramaturgický plán, ktorý obsahoval hry svetovej a domácej klasiky a hry s aktuálnou tematikou.

Začal s komédiou J. B. Moliéra Lakomec, v ktorej stvárnil hlavnú úlohu. Uviedol aj ďalšiu hru od tohto autora – Zdravý nemocný. Bol nielen dobrým organizátorom, ale aj hercom, konferencierom a režisérom. Roku 1979 sa presťahoval do Perneku na západnom Slovensku. Roku 1987 odišiel na dôchodok. Zúčastnil sa SNP ako partizán. Zomrel 7. januára 1989 v Malackách.

Pavol Tomo

Prevzal vedenie divadelného súboru po odchode Milana Ľaudisa z Klenovca. Bol tajomníkom a hospodárom osvetovej besedy a okrem toho režíroval divadelné hry. Vo svojej dramaturgicke a režisérskej činnosti využil svoje skúsenosti z dlhoročnej úspešnej hereckej práce. Na scénu klenovského ochotníckeho divadla uviedol viacero klasických hier, Tajovského hry a hry zo súčasnosti.

Pavol Tomo sa osvedčil aj ako dobrý komik a zabávač v rôznych estrádach a kabaretoch, najmä v silvestrovských programoch, v ktorých tradične vystupoval s Milanom Ľaudisom. Organizoval ich Juraj Majorský, Pavel Černák, Ján Lichanec, Ondrej Ľaudár a ďalší. Bol aktívnym divadelným ochotníkom, kým sa nestal vedúcim n. p. Zornica v Klenovci. Riadiaca práca v tejto prevádzke ho celkom pohltila. Napriek pracovnému zaťaženiu kultúrnu prácu nezanedbával, ale ďalej príležitostne vystupoval na rôznych kultúrnych podujatiach.

Július Molitoris

Spomienka na Vladimíra Mináča

Narodil sa 10. augusta v roku 1922 v rodine obuvníckeho majstra. Do ľudovej školy začal chodiť v rodnom Klenovci a neskôr v Hnúšti. V roku 1932 odišiel študovať na Štátne reálne gymnázium do Rimavskej Soboty. V biografických rozhovoroch s Petrom Holkom si na to spomína takto:

„Otec ma zaviedol na skúšky a zápis do gymnázia. Dobre poznal Rimavskú Sobotu, chodil ta na jarmoky, keď ešte bol slobodný čižmár, slobodný výrobca a najmä mal rád Tepperovu krčmu, kde robili najlepšie párky na svete. Pán Tepper bol mäsiar a krčmár v jednej osobe a len čo vyrobil párky, hneď ich aj predával. Miloval som párky u pána Teppera, hoci som vlastne nemal na ne nárok, lebo stáli korunu dvadsať a ja som mal iba korunu na deň. Ale s otcom sa všetko dalo. Otec poznal župný dom, bol na začiatku dvadsiatych rokov v župnom výbore za sociálnu demokraciu, vtedy, keď bol županom gemersko – malohontským Janko Jesenský.“

Po vzniku Slovenskej republiky a úprave hraníc s Maďarskom dokončil gymnaziálne štúdiá v Tisovci. Na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Po vypuknutí SNP bol príslušníkom partizánskeho oddielu Mastek v brigáde Jánošík. 31. decembra 1944, aj s ďalšími Klenovčanmi, ho chytilo gestapo a po väznení v Hnúšti, Banskej Bystrici a Nitre ho odvliekli do koncentračného tábora v Mauthausene v rakúsku a odtiaľ do Dachau v Nemecku.

Po oslobodení pracoval ako redaktor, šéfredaktor vo viacerých časopisoch. Od roku 1956 sa venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 až 1989 bol predsedom Matice slovenskej. V literatúre debutoval románom Smrť chodí po horách. Je autorom mnohých románov a esejí a za svoju tvorbu a činnosť bol ocenený celým radom vyznamenaní. Zomrel 24. októbra 1996.

Tvorba Vladimíra Mináča je nesmierne bohatá, zaujímavá, ale aj poučná. A preto, aby sme si ho pripomenuli nielen ako autora, ale aj ako človeka, som vybrala úryvky z knihy rozhovorov s Petrom Holkom V košeli zo žihľavy, v ktorej spomína na Klenovec, Klenovčanov, ženy…

„Slovensko (Klenovec s ním) všetko prežívalo s oneskorením, keď kríza opäť doplávala do Klenovca, vyvolala veľké búrky. Vzbúrený a hladný klenovský ľud (nedá sa povedať občania, občan počúva zákony, vzbúrený ľud je čosi inšie, tam sa už občan stráca a dostáva slovo masa, dav, ktorý má iný rozum) vedený drevorubačmi, ktorí mali dobre naostrené a prichystané sekery, rozbili obrovské dubové dvere na obecnom dome, ktorý sa niekedy volal aj mestský dom. Klenovec mal mestské práva od roku 1845. Hrdú správu o našich právach uverejnil Hurban v Slovenských pohľadoch. Nemali sme právo meča, veď nám ho ani nebolo treba. Asi sme mali právo sekery a sekerami drevorubači rozbúrali mastský dom a defenestrovali chudáka notára Bancíka, otca známej herečky Maríny Bancíkovej. Defenestrovali asi 120-kilového notára tak šťastne, že z prvého poschodia spadol na ostrihaný agát a hrozne si rozdriapal riť. Okresný náčelník Hanes vyslal proti Klenovcu vojsko. Naši sa zareťazili na Majeri, boli tam staré koly zapustené do zeme (pozostatok colnej hranice) a na nich kariky, do nich sa dávala reťaz. Dali tam znovu reťaze, lenže aj tie smiešne motorizované oddiely, ktoré sme v tridsiatych rokoch mali, zdolali túto prekážku, obsadili Klenovec a nastolili „pořádek“. Pokrok , nie, o pokroku sa vtedy ešte nehovorilo.“

„V Klenovci sme mali Žliabok, puknutú skalu, z nej vytekala voda. Podľa miestnej povesti kameň plače za Jánošíkom odvtedy, ako doň zaťal valaškou a odišiel. Ako Jánošíka chytili dva razy pri Klenovci, to už dejiny odkryli. Aj to, že liptovskí pandúri boli u nás protiprávne, že malohontský vicežupan sa veľmi hneval na liptovských pánov, ktorí porušili uhorské právo, keď poslali svojich drábov do inej župy. Podžupan bol aj intervenovať v Mikuláši, ale zrejme nepochodil. Je to zaujímavá postava v Jánošíkovských materiáloch, keď Jánošíka chytili po prvý raz, oslobodil ho – zdá sa, že podžupan trpel na uhorskú chorobu, teda na úplatky. Úplatky nie sú nejaká nová civilizačná choroba súčasnosti, je to stará uhorská choroba, bez nich sa nikdy nerobili voľby, a nepostavila sa ani obecná latrína.“ (Peter Holka: V košeli zo žihľavy, 1999)

Blažena Hrušková

Mgr. Koloman Zúrik

Fotograf a publicista Mgr. Koloman Zúrik, podplukovník vo výslužbe sa narodil 22. apríla 1926 v Hnúšti. Jeho rodičia v tom čase bývali mimo Klenovca – na Ráztočnom, kde bol jeho otec kováč a podkúvač. Autobus na vrchy nechodil, preto mladý Koloman v detstve býval u starých rodičov v Hnúšti. Tu vychodil aj základnú školu. Posledný, piaty ročník absolvoval vo Veľkej Lomnici, aby si osvojil nemecký jazyk. V rodnom meste vychodil aj meštiansku školu. Keďže sa dobre učil, išiel študovať na priemyselnú školu do Banskej Bystrice, kde v roku 1946 maturoval. Po maturite začal pracovať v strojárňach v Považskej Bystrici, kde sa stal konšruktérom. Považské strojárne boli nielen významným priemyselným podnikom, ale aj strediskom kultúry. Tu sa Koloman Zúrik zapojil do činnosti ochotníckeho klubu a mal možnosť hrať s J. Krónerom a ďalšími, neskôr významnými hercami.  Po skončení vojenskej základnej služby pracoval krátky čas v Považskej Bystrici, ale v roku 1951 sa do armády vrátil a stal sa učiteľom v ženijnom vojenskom učilišti v Litoměřiciach. V roku 1957 ho preložili do Nitry. Tu absolvoval na Pedagogickej fakulte vysokoškolské štúdium fyzika a základov techniky. Vo vojenskom automobilovom učilišti pôsobil až do dôchodku roku 1983.

Záujem o fotografovanie sa u neho prejavil už počas štúdia na strednej škole. Najprv fotografoval pre armádu, kde našiel vhodné materiálne podmienky pre rozvoj svojej záľuby. Fotografoval život okolo seba, technický pokrok a motorizmus. Tak vznikli fotografické seriály Koleso a ľudia na kolesách, Sto pohľadov na motoristov a iné. Nemal nijakého učiteľa, ani žiadny vzor, ale študoval fotografickú odbornú literatúru a získané skúsenosti uplatňoval v praxi.

Pokiaľ ide o tematiku, najbližší mu je Klenovec. Klenovec zmapoval najkomplexnejšie – prírodu, život ľudu, hospodárstvo, remeslá a ľudovú kultúru. Tak vznikol seriál a neskôr výstava Klenovec vo fotografii.

Ďalšou oblasťou jeho záujmu je folklór, najmä Gemersko – malohontské folklórne slávnosti. Fotograficky zachytil nielen začiatky festivalu, ale celú jeho existenciu. Jeho archív je v tejto oblasti veľmi bohatý. V ostatnom čase je to Klenovská rontouka, ktorá mu poskytuje nové inšpirácie. Už sú to nielen vystúpenia folklórnych súborov a ľudových hudieb, speváčok a spevákov, tanečníc a tanečníkov, ale aj prezentácia ľudovej zábavy a gastronómie, výrobkov tradičných remesiel, remeselnícke dvory a ďalšie kultúrne akcie na festivale, ktoré sa snaží zachytiť fotografickou kamerou s novou invenciou a pôsobivými nápadmi.

Mgr. Koloman Zúrik sa z amatérskeho fotografa a fotoreportéra vypracoval na úroveň umeleckého fotografa, o čom svedčia jeho seriály fotografií, ako napríklad Zátišia a zákutia, Osobnosti, Deti vetra a iné. Okrem toho je aj redaktorom a publicistom. V slovenských periodikách uverejnil vyše tisíc článkov, fejtónov a esejí a vyše tri tisíc fotografií. Svoje dielo prezentoval na desiatich fotografických výstavách.

Július Molitoris

JUDr. Milan Kiráľ

JUDr. Milan Kiráľ sa narodil 12. februára 1927 v Klenovci. Študoval na Gymnáziu v Tisovci a v Rimavskej Sobote. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave roku 1951. Stal sa právnikom. Pracoval na ústredných úradoch. V osemdesiatych rokoch patril medzi popredných slovenských legislatívcov. Zúčastnil sa aj na príprave zákonov v období česko – slovenskej federácie. Zomrel 26. augusta 2006 v Bratislave.

Július Molitoris

Július Molitoris

Július Molitoris sa narodil 13. mája 1927 v Klenovci. Po skončení základnej školy študoval na Gymnáziu v Tisovci, kde ho ako sedemnásťročného zastihlo Slovenské národné povstanie, do ktorého sa aktívne zapojil. Po skončení vojny študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenčinu a dejepis.

Po ukončení štúdia nastúpil na základnú vojenskú službu do Prahy, kde pôsobil ako redaktor vo vojenskom časopise Vítězná křídla. Po návrate do Bratislavy začal pracovať v redakcii vydavateľstva Obzor ako vedúci redaktor a do roku 1968 zastával funkciu šéfredaktora. Aj jeho pričinením vyšli desiatky vzácnych kníh, ktoré obohatili našu národnú kultúru. V sedemdesiatych rokoch, keď musel z politických dôvodov opustiť vydavateľstvo Obzor, začal pracovať ako šéfredaktor vo vydavateľstve VEDA v Slovenskej akadémii vied. Okrem vydávania vedeckých a populárno – náučných kníh sa pričinil aj o vydávanie časopisov. Najmä mladým autorom vytváral priestor pre publikačnú činnosť v časopise Svet vedy. Po roku 1989 sa opäť vrátil do vydavateľstva Obzor, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.

Časť roka žije v Klenovci, kde svoje dni odpočinku napĺňa tvorivou prácou ako redaktor Gemerských zvestí a Klenovských novín.

Igor Tomo

Mária Bancíková

Mária Bancíková sa narodila v Klenovci 14. novembra 1913 v rodine notára. Domáca výchova v uvedomelej slovenskej rodine jej dala dobrý základ, o ktorý sa opierala aj vo svojej umeleckej činnosti. Ľudovú školu navštevovala vo svojom rodisku a v blízkej Kokave nad Rimavicou. Po skončení štvrtej triedy odišla študovať na gymnázium do Martina, kde bol rozvinutý kultúrny život a kde často hosťovali profesionálne divadelné súbory.

Mária Bancíková sa už v tridsiatych rokoch zapojila do práce v ochotníckom divadelnom krúžku v Klenovci. Na divadelných pretekoch v Rimavskej Sobote v roku 1934 získali klenovskí ochotníci hrou Nový život aj jej pričinením prvú cenu. Porota ju na základe talentovaného výkonu odporučila na štúdium herectva. V tom istom roku ju prijali na Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave. Tu študovala v triede profesora Janka Borodáča, významného herca a režiséra. Po skončení druhého ročníka ju angažovali do slovenskej činohry Národného divadla, kde debutovala v lyrickej postave Ľudmily v divadelnej hre Najdúch.

Mária Bancíková patrila ku generácii, ktorá rozvíjala bohatú tradíciu psychologicko – realistického divadla. V rodnom kraji nachádzala prototypy svojich ľudových postáv, ale aj prameň čistej javiskovej reči. Veľký vplyv na rozvoj jej hereckého umenia mali režiséri Janko Borodáč, Drahoš Zelenský a Jozef Budský. Hrala väčšinou hlavné alebo závažné roly. Za dvadsaťpäť rokov svojho účinkovania v divadle vytvorila 115 postáv. Hrala tiež vo viacerých slovenských filmoch. Diváci si ju najviac pamätajú ako Zuzu od Šechnárov vo filme Drevená dedina a ako matku vo filme Jerguš Lapin. Hrala aj v ďalších filmoch: Neporazená armáda, V piatok trinásteho, Previerka lásky, V hodine dvanástej, Muž, ktorý sa nevrátil.

Venovala sa aj prekladaniu divadelných hier z ruštiny, maďarčiny a češtiny. Divadelnú hru Vojnarka preložila do klenovského nárečia. Pôsobila tiež ako pedagogička na Štátnom konzervatóriu v Bratislave.

V roku 1955 ju vymenovali za zaslúžilú umelkyňu. Zomrela po ťažkej chorobe 7. januára 1962 vo Zvolene vo veku 48 rokov. Pochovaná je v Bratislave.

Július Molitoris