Navigácia

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Aktuálne počasie

Počasie dnes:

24. 10. 2017

zatazenosde

Denné teploty 8/12°C, v 1000m okolo 4°C.
Nočné teploty /°C.

Dátum a čas

Dnes je utorok, 24.10.2017, 0:37:13

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 6
DNES: 16
TÝŽDEŇ: 396
CELKOM: 61316

Sviatok

Meniny má Kvetoslava, Aretas, Cvetan, Gilbert, Harold, Herald, Krasomil, Kvetoň, Kvetoslav, Rafael, Šalamún, Areta, Cvetana, Gilberta, Kveta, Kvetana, Kvetava, Rafaela

Obsah

Klenovec v zrkadle času

1340-2015

Klenovec sa prvýkrát v histórii spomína v roku 1340, keď obec patrila sedmohradskému vojvodovi Tomášovi pánovi tisovského a muránskeho hradu. Bol obľúbenec kráľa Karola Róberta a v darovacej listine preniesol svoje šľachtické práva, ktoré sa týkali desiatok zo všetkého obilia, zo včiel, baranov, kôz, z konope, ľanu, hrachu a maku, okrem toho z lúk a polí na cirkvi pôsobiace v okolí. Vojvoda Tomáš neskôr vymenil svoje panstvo za majetky nachádzajúce sa v Sedmohradsku.

V monografii Gemersko-malohontskej župy sa píše, že prvá zmienka o Klenovci je z roku 1438, keď Klenovec patril pánom hradu Hajnáčka. Prví obyvatelia boli Slováci, ktorí na brehoch Rimavy rúbali lesy a získavali pôdu. Medzi vyrubovanými stromami najhojnejší bol klen, podľa ktorého obec dostala svoje meno – Klenovec.

V roku 1526 Klenovec dostal novú vrchnosť. Zemepánom bol Ištván Feledy, ktorý býval vo Feledi (dnes Jesenské).

Krátky čas patril Klenovec aj českým Bebekovcom, ktorí vlastnili Krásnu Hôrku a Muráň. V 16. a 17. storočí si obec mnoho vytrpela od Turkov. Klenovčania museli odvádzať veľké dane fiľakovskému pašovi.

Od roku 1594 život klenovčanov bol pripútaný k rodine Kubínyiovcov. Boli to drobní zemania „ päťslivkári“ (na korune mali päť cípov ako grófi a baróni). Klenovčania boli ich poddanými. Okrem nich boli v Klenovci aj menší zemania, tzv. „kurtameneši“, ale boli bez poddaných. Do roku 1848 existovali ešte tzv. slobodní sedliaci, ktorí mali právo rúbať akékoľvek drevo v koaličnej hore. Medzi poddanými boli ešte urbarialisti, ktorí  boli povinní ročne odpracovať na „panskom“ 52 dní s povozom a želiari, boli povinní ročne odpracovať 104 dní bez záprahu. Poddaní platili štátu dane a slúžili vo vojsku až 12 rokov. Klenovec dával ročne 12 regrútov. Po zrušení poddanstva v roku 1848 Kubínyiovci svoje majetky postupne rozpredávali bývalým poddaným, ktorí splátky splácali 25 rokov.

Klenovec bol najväčšou obcou Malohontu.

Už v 18. storočí mal 2 500 obyvateľov a do 300 dreveníc. V 19. storočí tu boli tri hostince a pivovar. Z ich výnosu mala obec značné príjmy. A tak po príklade iných obcí uchádzal sa aj Klenovec o štatút trhového mesta.

V roku 1852 zásluhou Jána P. Moravčíka, hlavného župného zapisovateľa, cisár František Jozef I. povýšil Klenovec na mesto. Klenovec dostal výsady kráľovského mesta to znamená, že sa mohli organizovať jarmoky štyrikrát do roka a to: 6. februára, 30. apríla, 1. septembra a 23. októbra. Za výsadu jarmokov, mestskú pečať a ostatné záležitosti klenovčania zaplatili 300 zlatých v striebre. Mosadzná pečiatka s textom: Mestská pečať Klenovská 1852, so znakov uprostred je aj v súčasnosti uschovaná na obecnom úrade.  Záznamy dokazujú, že k schváleniu znaku mesta Klenovec došlo 26. septembra 1853, keďže pôvodný návrh z roku 1852 pre slovenský text nebol schválený.

Vývoj školstva sa začína už v roku 1614, keď sa ev. cirkev osamostatnila a Klenovec mal jednotriednu školu. V roku 1714 bola zriadená druhá trieda, v roku 1870 tretia, v roku 1885 štvrtá a v roku 1898 piata trieda. Táto však od roku 1911 nebola obsadená a tak ev. cirkevná škola mala až do svojho zániku v roku 1935 štyri triedy.

V Klenovci v roku 1787 na seniorálnom konvente bola založená najstaršia organizácia Spolok evanjelických a.v. učiteľov Malohontu.  A aj táto skutočnosť svedčí o vysokej úrovni evanjelického školstva na Slovensku.

V roku 1908 uhorská vláda zriadila štátnu detskú opatrovňu (tzv. ovodu) s dvoma  triedami, terajšia základná škola. Jej úlohou bolo odnárodňovať malé deti a pripravovať ich pre vstup na štátnu maďarskú ľudovú školu, ktorá bola zriadená 28. apríla 1914. Mala tri triedy a začalo sa v nej vyučovať 1. septembra 1914.

Dňom 1. januára 1922 bola zrušená detská opatrovňa, jej budovu prevzala štátna ľudová škola.

V roku 1925 došlo ku kooperácii medzi štátnou a cirkevnou školou, a to tak, ža každá škola si ponechala vlastnú správu a podelili sa len triedy.

V školskom roku 1925/26 bol 7. ročník v Klenovci prvýkrát povinný.

Starí cirkevní učitelia postupne odchádzali do dôchodku: Pavel Engler, Ján Mikuláš , správca Pavel Kičíň  a správca Eduard Helvigh . Cirkevný konvent sa uzniesol, že sa cirkev definitívne zrieka ďalšieho udržovania školy. A tak 1. septembra 1935 všetky školopovinné deti boli zaradené do štátnej ľudovej školy. Mnohí z učiteľov boli vynikajúci vychovávatelia a buditelia ľudu. Klenovčania najviac spomínajú na Karola Salvu. Za učiteľa ho zvolili napriek odporu cirkevnej a svetskej vrchnosti, ktorá bola proti učiteľovi „panslávovi“. Okrem neho ako výborní pedagógovia a národní buditelia vynikli ešte Karol Slopovský, Rudolf Kubány, obidvaja Kyčkovci a Ondrej Slatinský. Bola to zásluha  týchto učiteľov, že sa klenovčania po roku 1848 národne uvedomili a vystúpili ako jednoliata sila na obranu svojich práv.

Od roku 1920 v prostredí novej Československej republiky sa začína dariť ochotníckemu divadlu v Klenovci. Sústavná ochotnícka činnosť sa započala hrou Ferka Urbánka Strídža spod hája. Začali sa objavovať náročnejšie hry, jednak vďaka Márii Bancíkovej, ktorá stvárnila hlavné ženské úlohy, ale aj vďaka režisérom – učiteľom E. Helvighovi a Pavlovi Moncoľovi. Na dosky profesionálneho Slovenského národného divadla sa dostala  aj ďalšia rodáčka z Klenovca Elena Piaterová-Rampáková.

Ani v období 2. svetovej vojny  a povojnovej rekonštrukcie ochotnícka divadelná činnosť nestagnovala. Po oslobodení, okrem Zväzu evanjelickej mládeže, vyvíjali divadelnú činnosť aj členovia Matice slovenskej, Sokola, ako aj za organizačnej podpory Osvetovej besedy pod vedením Michala Kyseľa, neskoršie Anny Tomovej. Medzi úspešných režisérov patril nadaný učiteľ Milan Ľavdis, Juraj Majorský a Pavel Tomo. V roku 1959 s veľkým úspechom klenovskí ochotníci uviedli operetu Gejzu Dusíka Zlatá rybka. Úspešnými režisérmi boli Pavel Slosiarik, Pavel Tomo a hudobnú zložku viedol Ján Tomo.

V päťdesiatych rokoch sa začal rozvíjať klenovský Folklórny súbor. Jeho založenie je spojené s príchodom Jána a Anny Tomovej do Klenovca. Ján Tomo pôsobil 40 rokov v Speváckom zbore slovenských učiteľov, súčasne boli obidvaja spolu zakladajúcimi členmi SĽUK-u. Svoje skúsenosti potom úspešne uplatnili pri založení Folklórneho súboru v Klenovci. Mal okolo 80 činných členov, ľudí z rôznych profesií. Významnou zložkou bola cigánska cimbalová muzika, ktorej primáši Ján Cibuľa a Ondrej Oláh – Dróto boli neobyčajne hudobne nadaní.

Začiatkom roka 1933 pričinením remeselníkov a živnostníkov bol založený športový klub. Zakladateľmi boli notár Pavel Bancík, správca školy Ján Moncoľ, učiteľ Pavel Moncoľ, lekár Pavel Engler a obchodník Herman Klein. Súčasne bol založený aj futbalový klub. Prvú generáciu futbalistov tvorili: autodopravca Július Percze, brankár Pavel Vančík, učitelia Ján Majerský, Ján Tomo, študenti Ján Lichanec, bratia Vladimír a Ján Mináčovci.

V roku 1613 bola v Klenovci založená evanjelická a.v.cirkev a v roku 1614 sa odtrhla od hnúšťanskej, ktorej bola fíliou, napriek tomu, že počtom farníkov ju ďaleko prevyšovala. Pôvodný drevený kostol z roku 1601 stál na tom istom mieste ako terajší, bol kamenný a okrem sakristie bol obložený drevom. Už vtedy mala obec kostolné hodiny, ktoré v roku 1696 opravoval hodinársky majster Martin Horopacus. Prvý oltár bol postavený v roku 1611 a zobrazoval Premenenie Pána. Na jeho boku boli štyria proroci, krsteľnica bola z kameňa a zvon inštalovali v roku 1657. V roku 1723 si cirkevníci na vlastné náklady ku kostolu postavili aj vežu. V roku 1742 bol kostol predĺžený o štyri láchtre, čo je asi8 metrovsmerom k fare, ktorá bola drevená. V roku 1766 bol postavený nový oltár, kazateľnica,krstiteľnica ako aj nový organ. V roku 1773 bola postavená murovaná fara a roku 1782 bol kostol vymaľovaný vápnom. Základy terajšieho kostola boli z roku 1787, kedy kostol bol rozšírený, novo vymurovaný,vo vnútri úplne prestavaný a celý preklenutý klenbami.

Čiernym dňom pre Klenovčanov bol 1.október 1888, keď v stodole u Slivkovcov vypukol veľký požiar, ktorý sa za pomoci vetra rozšíril, dôsledkom čoho popolom ľahla asi tretina obce. Zhorela vrchná časť kostola, veža kostola bola zachránená vďaka duchaprítomnosti vtedajšieho richtára Michala Tomu. Žiaľ v plameňoch zhorel aj vzácny klenovský archív. Po predbežnej oprave bol kostol v roku 1906 úplne zrenovovaný do podoby akú má dnes.

Z významných kňazov, ktorí pôsobili v Klenovci je potrebné spomenúť historika a geografa Ladislava Bartholomeidesa,  ktorý sa tu narodil v roku 1754 a v Klenovci žil do roku 1776, kedy sa presťahovali na Kraskovo. Druhou významnou osobnosťou bol osvietenec Pavol Šramko /1743- 1812/ a  pôsobil v Klenovci ako farár od roku 1795.

Baptisti v Klenovci píšu svoju históriu približne od roku 1905, keď sa Ľudovít Repáš (1871-1959), začal stretávať s Jánom Šturmanom z Muránskej Dlhej Lúky. Prvé náboženské zhromaždenia sa konali v dome u Repášov. Vznik samostatného klenovského baptistického zboru sa datuje na 1. január 1925 a mal 140 členov. S výstavbou modlitebne sa začalo v máji 1933 a 26. decembra 1933 bola modlitebňa otvorená. Finančne najviac pomohla rodina Ondreja Antala. Od roku 1914 majú baptisti v Klenovci vlastný cintorín na pozemku, ktorý im daroval Michal Hámoš.

Klenovec sa spája aj s tradíciou Jánošíka. Prvýkrát ho chytili v septembri 1712 v Klenovci a uväznili ho v hrachovskom kaštieli odkiaľ sa mu podarilo vyslobodiť za pomoci Uhorčíka – Mravca. Zimu 1713 prežil Jánošík v Klenovci ako valach u gazdu Štefánika na klenovských vrchoch pod Veprom. Začiatkom marca ho vysliedili hajdúsi. Vylákali ho do Klenovca do drevenice gazdu Kováčika pri Rimave, kde ho zlapali a odvliekli do Liptovského Mikuláša.Tam ho odsúdili na smrť povesením za rebro.Rozsudok bol vykonaný 18. marca 1713. V apríli 1713 odsúdili a popravili v Liptovskom Mikuláši aj Tomáša Uhorčíka-Mravca.  V Klenovci po ňom ostala pamiatka – Mravcov vŕšok, kopec pod Chorepou. Ľudia sa na jeho zbojnícku činnosť pozerali ako na odboj proti feudálnemu útlaku a tak Jánošík v očiach ľudu časom vyrástol na ľudového hrdinu.

Klenovec sa zapísal do dejín aj baníctvom. Do druhej polovice 19. storočia prevažujúcim zamestnaním klenovčanov bola práca v hutách a hámroch na výrobu surového a tyčového železa.V dávnejších časoch to boli predovšetkým zlaté bane medzi Klenovcom a Rimavskou Baňou, v novšom období to boli ložiská medi, magnezitu a mastenca. Banskú mieru a povolenie udelil Banský kapitán okolo roku1840 aťažba sa začala až v roku 1887, ktorá trvala do roku 1906. Baníci si založili v úzkej dolinke pod Hôrou osadu Klenovčok, ktorú mnohí považujú za základ Klenovca.

Rok 1831 bol od začiatku nežičlivý, ľudia nemali peniaze, nastala drahota, nemali čo jesť. V júli 1831 sa z Poľska rozšírila strašná choroba zvaná cholera. Už 8. júla sa vyskytla v Rimavskej Sobote a šírila sa hore dolinou do Tisovca  i do Kokavy a okolo 20.augusta zachvátila celý Malohont. Len v Klenovci sa nevyskytol žiaden prípad. No vracali sa žatviari s Hevešskej stolice a tí priniesli choleru aj do Klenovca. Cholera potom v obci skosila 80 ľudí. Lekári do Klenovca prichádzali len príležitostne. Po vzniku Československej republiky aj v Klenovci zriadili zdravotný obvod so štátnym lekárom. Bol to lekár MUDr. Ľudovít Engler a v obci pôsobili aj dve babice Kristína Piaterová a Anna Pálová. V 5O-tich  rokoch minulého storočia bol obvodným lekárom MUDr. Július Belan a zubárom dentista I. Čižmár.

V Klenovci pôsobil aj hasičský zbor, ktorý sa môže pochváliť bohatou tradíciou. Bol už za prvej ČSR od roku 1929 sídlom okresnej hasičskej jednoty pre celý okres Rimavská Sobota. Prvý pokus založiť hasičský zbor je spojený s obecným notárom Martinom Albínim, ktorý v  roku 1882 vypracoval stanovy spolku. Prvým predsedom zboru sa stal obecný notár a veliteľom učiteľ Andrej Slopovský. Klenovskí hasiči mali pekné rovnošaty a príslušnú výstroj pre 70 mužov. Od založenia do roku 1955 sa vystriedalo 20 veliteľov. 10 rokov bol veliteľom učiteľ Eduard Helvigh a až 16 rokov kožušník Ondrej Engler. Po skončení vojny sa veliteľom stal Ondrej Búr.

Je ťažké 675 rokov obce Klenovec zhrnúť do niekoľkých viet.

Môžeme len v tichosti a v piete poďakovať celým generáciám, ktoré sa podieľali na zviditeľnení našej obce, ktorá je nevyčerpateľnou studnicou nášho poznania.

Elena Mináčová, kronikárka obce