Pripomíname si 74. výročie oslobodenia našej obce

V tomto čase prežívali Klenovčania ťažké obdobie. Po zatlačení povstania do hôr sa Klenovské vrchy stali domovom partizánov, povstaleckých vojakov a ilegálnych pracovníkov, ktorý zasahovali do širokého okolia.

Posledné dni roku 1944 boli v Klenovci veľmi rušné. Ráno na Božie narodenie bubon oznámil, že všetci práceschopní muži sa majú sústrediť na námestí. Zišlo sa asi päťdesiat starých mužov, ktorí boli presvedčení, že ich Nemci nebudú potrebovať. Ostatní ušli na vrchy. Nemci dali okolo Klenovca vykopať guľometné hniezda. Inak bol v obci kľud. Krátko pred Silvestrom bubeník opäť bubnoval, že počas dvoch dní nikto nesmie obec opustiť, pretože nemecký veliteľ bude kontrolovať legitimácie. Kto nebude mať Nemecku pečiatku, bude zaistený ako partizán. Takýmto spôsobom sa Nemcom podarilo do obce prilákať takmer všetkých ľudí. Len tí najopatrnejší ostali na vrchoch. Na Silvestra o štvrtej hodine

ráno Nemci zaistili predstavenstvo obce. Po rozvidnení nahnali ostatných ľudí do kultúrneho domu. Vraj, potvrdzovať legitimácie. Na námestí obyvateľov rozdelili. Mužov umiestnili do kultúrneho domu a ženy do kostola a obecného domu. Medzi ľuďmi sa roznieslo, že zradil nadporučík Antek, veliteľ  partizánskej čaty. Ten skutočne o krátky čas prišiel. Oblečenú mal nemeckú uniformu a na hlave partizánsku čiapku. Kultúrny dom zatvorili. Chlapov, ktorí ostali na dvore, zoradili. Z nich sám Antek, vlastným menom Antonín Vazač – rodák z južnej Moravy, vybral 38 mužov, ktorých zavreli osobitne. Na vrchoch to bolo podobné. Tu už o druhej hodine po polnoci Nemci urobili razie. Obkľúčili kolešne a ľudí zohnali na Ráztočné. Okrem toho zapálili dom Michala Lichanca, kde bol evakuovaný ONV, a dom Eugena Mrázika, v ktorom bol ťažko ranený partizán Nikolaj Lautaš, po matke Srb a po otcovi Rumun. Ten vystrieľal proti Nemcom všetky náboje a posledným vyhasil svoj život. Obyvatelia domu využili prestrelku a ušli do blízkeho lesa. Pri prestrelke bol ranený Ján Macko, ktorého Nemci chytili a raneného odvliekli do koncentračného tábora.

1. januára vybral Antek zo zaistených 11 mužov a odviedol ich do Klenovca. Nemci z prázdnych kolešní zohnali 316 kusov dobytka, 120 kusov ošípaných. Na vozoch odviezli slaninu, múku, šaty a zbrane, pretože Antek prezradil, kde boli zakopané. Podobné razie boli aj na Laze, Poľanej, Babinej a priľahlých kopcoch. Zaistení muži z Klenovca a vrchov boli zavretí tri dni a dve noci v kultúrnom dome. Ženy z obecného domu a kostola prepustili, aby mohli pre mužov zabezpečiť stravu. Vytvorili z nich pracovné skupiny, ktoré kopali opevnenia v Tisovci, Hačave a Klenovci.

Muži, ktorých vybral Antek, boli odvezení do Banskej Bystrice a potom do koncentračného tábora v Mauthausene.

Boli to Ján Štefánik, Ján Kačáni, Ján Brndiar st., Ján Brndiar ml., Pavel Grlický, Ondrej Hruška, Ján Sága, Ján Mináč st., Vladimír Mináč, Zuzana Mináčová, Ján Štefánek ml., Juraj Majorský, Pavel Pavko, Ján Antal, Ján Koniar, Ondrej Brádňanský, Ján Bálint, Štefan Grendeľ, František Svozil, Imrich Áč, Pavel Hámoš, Daniel Láska, Ján Bejtic, Ján Blaho, Ondrej Jakabčic, Ján Kolenkáš, Ondrej Brndiar, Ján Brestovský, Ondrej Štefánik, Július Čajko, Zuzana Čajková, Pavel Cibuľa, Ján Kováč, Ján Chudíc, Ján Macko, Ján Nociar. Ján Štefánik, predseda RMNV, a Ján Kačáni, tajomník RMNV, boli zastrelení pri Trenčíne.

Z koncentračného tábora sa nevrátili Ján Brndiar st., Ján Láska, Ondrej Brndiar, Ondrej Jakabčic, Ján Bálint, Ján Moncoľ, Pavel Ďuriš a na následky choroby už doma zomrel Pavel Lichanec.

Nemci pod tlakom frontu 23. januára vyhodili železobetónový most cez rieku Rimavu na ceste smerom na Kokavu. Výbuch poškodil okolité domy a nemeckí vojaci boli prinútení Červenou armádou ustúpiť smerom na Ráztočné. Tu sa držali v pripravených opevneniach 5 dní. Ich presun do hôr si vyžiadal aj niekoľko obetí. Na Čremoši narazil Ján Láska s neznámym partizánom na nemeckú hliadku. Pokus ujsť do lesa sa im nepodaril. Ján Láska bol na mieste zastrelený a partizána odviedli na Ráztočné a tiež zastrelili. Päť nemeckých vojakov padlo pri prestrelke s partizánmi, ktorých viedol partizánsky komisár Brndiar z Klenovčoka. V Klenovci Červenú armádu vystriedala Rumunská armáda, ktorá 28. januára 1945 zaútočila na nemecké jednotky. Tieto 29. januára klenovský chotár opustili.

Zanechali však za sebou podmínované cesty a chodníky, na čo doplatilo päť občanov svojimi životmi a štyria boli zmrzačení. Nemci ešte pri ústupe medzi Veprom a Železnou bránou postrieľali dobytok a kone, ktoré zhabali Klenovčanom, pretože pre veľký sneh ho nemohli cez hory previesť. Po prechode frontu patril Klenovec do operačného pásma Rumunskej armády.

Bola tu umiestnená záloha pešieho pluku a vojenská nemocnica, v ktorej bolo 920 ranených. Aj život obyvateľov sa zmenil. V kultúrnom dome boli každú nedeľu prednášky. Ženy ošetrovali ranených rumunských vojakov, robili zbierky

na prilepšenie ich stravy. Pre vojakov sa hrali kabarety, kde vždy bolo jedno číslo slovenské a jedno rumunské. V rumunskej vojenskej nemocnici, ktorá bola v apríli premiestnená do Banskej Bystrice, zomrelo 52 vojakov. Pochovaní boli v Klenovci.

Po odchode ruského dôstojníka, ktorý sa staral o zásobovanie Červenej armády, sa Klenovec dostal do pásma mimo frontu a chod obce prevzala civilná správa. Začali sa rekonštrukčné práce. Vyhodený most bol nahradený dreveným, pretože bolo nedostatok cementu a železa. Opravovali sa súkromné a verejné budovy. V priebehu prvých dvoch mesiacov po skončení vojny sa z koncentračných táborov postupne vrátili aj Klenovčania, ktorým sa podarilo prežiť.

Zo židovských obyvateľov Klenovca, ktorí boli odvezení do Poľska ešte v roku 1942, sa vrátili len dve slobodné dievčatá, ktoré  Klenovci nezostali, pretože nikto z ich blízkych sa nevrátil. Konečný výpočet strát cez Povstanie a pri prechode frontu v Klenovci:

- celkove padlo v boji 12 vojakov a partizánov,

- Nemcami bolo zavraždených 6 osôb, z toho 3 nie Klenovčania,

- v koncentračných táboroch bolo pravdepodobne zavraždených 7 osôb,

- pri prechode frontu bolo mínami usmrtených 5 osôb a 4 osoby boli zmrzačené.